Chybička sa vkradne. Ja už dávno viem že nemám pozerať, ani počúvať diskusné relácie. Ale, tak to vyšlo. Dlhá cesta autom, správy na Slovensku 1 o dvanástnej a hneď po nich relácia Z prvej ruky. Kým som sa stihla spamätať, vypočula som si poslanca Dušana Jariabka, ako celkom vážne (ani raz sa nezasmial) hovorí do éteru tie neuveriteľnosti, ktoré som si dovolila dať do perexu tohto článku.
Už sa nepamätám, prečo som doteraz spájala poslanca Jariabka s kultúrou. Asi preto, že sa ku kultúre stále vyjadroval. Už tú chybu neurobím. Keďže považujem za základnú črtu kultúrneho človeka to, že vie kultúrne používať materinský a navyše aj spisovný jazyk, je mi jasné, že človek, ktorého už v prvom ročníku základnej školy nenaučili, že sa chovajú prasiatka v chlieviku, nemôže mať s kultúrou veľa spoločného. V tejto súvislosti je potom možné uveriť, že Richard Sulík nachoval sám seba ako prasiatko na legendárnom výlete v Salzburgu, možno domá chová čivavu alebo akvarijné rybičky, ale k nám ostatným sa správa. A je potrebné podotknúť, že nie ako prasiatko.
K forme by hádam stačilo, takže jazykové okienko zatvárame a otvárame okno do hlbín poslancovej duše, do ktorého nám tak veľkoryso poslanec Jariabek dovolil nakuknúť.
Poslancovi Dušanovi Jariabkovi zrejme ušlo, že národná rada nie je exkluzívny klub, ale orgán, ktorý sa každé štyri roky volí nanovo, a v ktorom nikto nie je za zásluhy, ale len preto, že sa našlo dosť voličov, ktorí, jemu, respektíve jeho strane dali dosť hlasov na to aby v ňom na úbohé štyri roky zasadli. Čo je dnes nemusí byť o štyri roky. V poslaneckom prostredí sa nikto nerodí, ani nedostáva bunusové body za odsedené roky. Smola. To, že Richard Sulík nevyšiel z poslaneckého prostredia a stal sa predsedom národnej rady možno škrie poslanca Jariabka, ale my všetci z neposlaneckého prostredia sme po dlhých, predlhých rokoch mali možnosť vidieť ( a možno aj prvýkrát ) aké je to, keď sa predseda národnej rady z neposlaneckého prostredia smeje nad absurditou prostredia poslaneckého ( áno, pripomínam Sulíkov smiech nad sťažnosťou o facke ).
A čím sa to vlastne Richard Sulík tak ťažko previnil proti poslaneckým zvyklostiam, že mu patrí hrdelný trest ? No predsa tým, že posúdil to, čo mu podľa zákona posúdiť prislúcha, čiže, či dôvod neúčasti poslancov na schôdzi národnej rady je, alebo nie je závažný.
Tak, a toto je kameň úrazu. Nič to zato, že zákon mu túto povinnosť priamo ukladá ( § 63 odsek 5 zákona č. 350/1996 Z.z.). Toto sa v slušnej spoločnosti predsa nerobí ! Lebo sa to patrí tak, že o tom, či som mal ako poslanec závažný dôvod nebyť na schôdzi ( teda robiť prácu, za ktorú ma obyvatelia tejto krajiny celkom slušne platia) alebo nemal, predsa nebude rozhodovať nejaký cudzí človek, aj keď je to predseda národnej rady ! O tom rozhodne, lebo stále to tak bolo, niekto bližší, skoro z rodiny, teda zo strany, čiže predseda poslaneckého klubu. A ty, Sulík, si mal len prikývnuť a nevystrkovať rožky. A poslanec Jariabek si okrem toho myslí, že to čo, a ako ako poslanec robí, je záležitosť jeho a jeho voličov, lebo tým sa bude zodpovedať. Poslanec Jariabek akosi pozabudol, že ho síce zvolili voliči Smeru ale platia ho všetci občania tejto krajiny, takže majú aké - také právo kontrolovať, či vlastne za tie ich peniaze niečo robí.
A ešte som sa dozvedela, že poslanec Jariabek nie je právnik. Tak to asi veľa vysvetľuje. Ak by totiž právnikom bol, vedel by, že na Slovensku už dávno - pradávno zvykové právo neplatí. A ak si aj „ toto prostredie " vytvorilo akési zvyky, to, že Richard Sulík postupuje podľa zákona, a nie podľa zvykov nie je chyba Sulíkova, ale chyba „tohto prostredia.
My ostatní, ktorí do exkluzívneho klubu zvaného národná rada, riadiaceho sa zvykovým právo nepatríme, hádam môžeme dúfať nielen v to, že sa Richard Sulík neodnaučí smiať parlamentným absurditám, ale aj v tom, že nezabudne, že zákony platia nielen pre všetkých, ale aj pre poslancov národnej rady, ktorí ich schvaľujú. A ja navyše aj v to, že som neurobila chybu, ak som ani raz v tomto článku nepoužila slovo ZATIAĽ.
