Ja som tvoj malý hadík
Týmito slovami mi Roxanka pred niekoľkými rokmi hovorila „ ľúbim ťa “.
Ja som jej zakaždým odpovedala : „ Áno, ty si môj malý, krásny, sladký hadík “.
A boli sme prešťastné. Neskúmala som prečo svoje malé srdiečko vložila do týchto
slov. Raz toho jej vyznanie začula Roxankina babka.
„ Roxanka, ty si hadík ? “ opýtala sa zhrozene.
Kým stihla vysvetliť nič netušiacemu bábätku dôvod svojho zhrozenia, predbehla som
ju.
„Áno babka, Roxanka je môj malý, krásny, sladký hadík, “ a uprela som na ňu pohľad
ktorý nadobro tento rozhovor uzavrel. Roxanka sa ku mne naďalej spokojne túlila
svojím hadíkovským spôsobom a všetko bolo v poriadku. Len pre moju mamku zrejme
zostal nepochopený rituál, pri ktorom mi moje dieťa prejavuje lásku identifikovaním sa
s tvorom takým odporným, odstrašujúcim a vo všeobecnosti požívajúcim v očiach ľudí
hádam najhoršiu povesť z celej živočíšnej ríše. A moje dieťa aj vo svojich ôsmich
rokoch spokojne žije vo svete v ktorom možno lásku vyznať slovami: „ Ja som tvoj malý
hadík. “ A ja si stále hovorím „ ešte chvíľu, ešte trošku a potom , aj keby ju niekto chcel
z tohto sveta vyhnať bude vedieť, že žiadny iný v skutočnosti neexistuje. “
Dažďové húseničky
Dažďové húseničky je zvláštny živočíšny druh. Žijú na okne každého
autá, ktoré sa niekam v daždi ponáhľa. Majú takú zvláštnu schopnosť. Pre väčšinu ľudí
sú neviditeľné. Väčšina ľudí vidí na oknách svojho auta stekajúce dažďové kvapky.
Toto kúzlo má zrejme pôvod v vo všeobecnosti rozšírenej nepopulárnosti týchto tvorov,
premeniacej v ich „ škodlivosti “ veciam človeku užitočným. Potom príde veľký
čarodejník v podobe malého dieťaťa , vysloví magické odklínadlo: „ Pozri mamka, na
okne sú húseničky, “ a vy zrazu uvidíte že po okne auta nestekajú dažďové kvapky ale
že po ňom utekajú tieto malé tvorčeky. Alebo, vidíte ďalej obyčajnú vodu. Je to dobré
pre húseničky, lebo sú v bezpečí ( tomu, čo neexistuje, predsa nikto nemôže ublížiť ),
aj pre vás. Vaše srdce je mŕtve a tiež mu už nič nemôže ublížiť.
Mamkááá, stiahla si pavúčika do kapoty !!!
Kamsi s Roxankou ideme autom. Roxanka sa usádza vo svojej autosedačke
a hneď mi rozradostene oznamuje: „ Mamka, máme na okne malého bieleho pavúčika.“
„Super, Slniečko, “ odpovedám a bezmyšlinkovite sťahujem všetky štyri okná naraz .
„Mamkááá, stiahla si pavúčika do kapoty !!! “ ozýva sa vzápätí zo sedačky srdcervúci
výkrik.
„Panebože,“ prebleslo mi hlavou a okamžite podnikám záchranú akciu na vyslobodenie
pavúka z jeho väzenia.
Vyťahujem Roxankino okno a úpenlivo si želám, aby sa na skle neobjavila rozčapnutá
biela škvrna. Inak Roxanka prepukne do nekonečného rumázgu, ja sa utopím v prívale
zožierajúcich výčitiek svedomia a prischne na mne nezmazateľný biľag pavúkobijky.
„Tak, ako ? “ pýtam sa uzkostlivo. Našťastie pavúk je naozaj dosť malý a prežil tento
hororový výlet do útrob našich zadných dverí.
„Už si ho vytiahla, “ dovedám sa úľavu prinášajúcu informáciu.
Zvyšok cesty už prebieha pokojne. Dostávam informácie o pohybe pavúka po
našom okne a nakoniec o tom že: „ Už tu nie je. Asi odišiel za svojou rodinkou.“ Všetko
je v poriadku. Nezabila som pavúka.
