Aj bezdomovci plačú

Na hlave šatka, oblečená v niekoľkých vrstvách sukien, akoby práve vyšla z chalúpky s maľovanými okenicami. Len igelitové tašky a v nich celý jej majetok narúšali túto rozprávkovo idylickú predstavu. A ešte niečo. Čerstvá podliatina pod okom a plač. Horké slzy vytekajúce priamo z duše človeka. Z duše, ktorá bolí.
 Bezdomovcov vídam denne. Postávajú pred košickým Dargovom a v najväčšej zime sa stiahnu dovnútra, aby sa zohriali. Raz som sa dokonca jednému z nich zdala byť vo svojom chatrnom civilnom oblečením vhodnou parťačkou a dôrazne sa dožadoval toho, aby som sa pripojila k jeho čučovej párty.
 Pri pohľade na bezdomovca ma zakaždým napadne, čím toho človeka život skúšal, že takto prepadol a zároveň ma v srdci zakaždým pichne myšlienka „ A čo ja ? Ako by som obstála v ich skúške ja ? Zostala by vo mne aspoň tá vôľa k životu, ktorá drží ich ešte nažive ? “
 Spustnutosť a akúsi vonkajšiu aj vnútornú hrubosť som považovala za rovnakú súčasť obrazu bezdomovca, ako neodmysliteľné igelitky. A zároveň nevyhnutný predpoklad prežitia v tomto očistci na zemi. A zrazu som videla usedavo plačúcu bezdomovkyňu a jej plač bez akýchkoľvek pochybností hovoril o tom že tento človek cíti presne tak ako ja, a že všetko to, čím ju osud potrestal nezabilo v nej cítiacu ľudskú bytosť. 
 Videla som ju ešte niekoľkokrát. Vlastne vždy, keď sme prechádzali okolo „jej“ okna. Už nikdy neplakala. Sedela zakaždým začítaná do nejakého časopisu alebo lúštiaca krížovky. Nikdy nežobrala. Deň pred odchodom som sa pri nej pristavila: „Z niečoho potrebuje žiť.“ Lúštila sudoku. Nevšimla si ma. Až keď som sa bankovkou dotkla jej zhrubnutých prstov, zodvihla hlavu, usmiala sa, zobrala peniaze, poďakovala a vrátila sa pohľadom k sudoku...