Na hlave gundža niekoľko rokov nestrihaných a nerozčesateľných vlasov, tvár zarastená bradou v podobnom stave, medzi vlasami a bradou oči s neprítomným pohľadom, nos podivného tvaru a ešte podivnejšej farby. Napriek teplému dňu navlečený do akéhosi kabáta, zrejme univerzálneho oblečenia pre všetky ročné obdobia a všetky dni. Na nohách bagandže neznámej farby. A chôdza. Šuchotavá chôdza, pri ktorej sa nepohne jediný kĺb.
V jednej ruke igelitka. Druhá zviera v zhrubnutými prstoch kytičku kvetov. No teda nie tak celkom kytičku. Zopár polozvädnutých kvetov, každý iný, ušklbnutých ktovie kde. Od bezdomovcov kupujem kvety často. Ale toto by bola naozaj rýdza charita. Toto nemôže myslieť vážne. Za tie takmer opŕchnuté pahýle nemôže čakať ani korunu.
Míňam ho. Tak. Práve som zmeškala stretnutie so súcitom. On si ide svojou cestou hľadať niekoho s otvoreným srdcom a ja sa môžem ďalej hnať dopredu, hlava tri minúty pred nohami. A keď dorazím na miesto, kam sa tak ženiem, nebudem mať v hlave už nič iné, len tú chvíľu keď som ho minula a nedala tomu nešťastníkovi zopár korún, akože, za kvety. Nikomu to nepoviem. Budem sa hanbiť.Svedomie sa bude sa na mňa vycierať ako tie Erínye na úbohého Oresta. Aj zajtra, aj pozajtra, aj dlho dlho,
Dobre, dobre, dobre. Vzdávam sa. Všetko je jasné. Obraciam sa. Ešte ho vidím. Rútim sa za ním, hlava tentokrát zarovno s nohami. Dobehla som so ho. Postavila som sa pred neho a pýtam sa : „ Prepáčte, predávate tie kvety ? “ Pozrie sa na mňa neprítomným pohľadom. Zjavne potrebuje nejaký čas, aby si uvedomil moje otázku. No zdá sa, že konečne pochopil.
Potom odpovie: „ Nie.“
