V mojom živote sú niektoré mená znamením. Monika,
Marta, Eva a... Juraj. Juraj. Juraj, všetci chlapi v mojom živote, ktorí sa takto
volali zapustili v mojom srdci korene a teraz si tam rastú, chcem, či nechcem.
Posledný z nich dnes.
Áno Juraj ( vlastne Juruš ) je môj muž, žijem, vlastne on
so mnou, viac než dvadsať rokov. Hej, ja viem mnohí z tých, čo ma poznájú, mu
závidia, ale zopár z tých, čo ma pozná naozaj k nemu vzhliada v mŕtvom
úžase. Ja sa poznám naviac. Aj ho najviac obdivujem, A všetkých Jurajov, ktorí
ma majú radi.
Dnes v podvečer sa vraciame z ľahkej oslavy Jurajových
menín. Neďaleko vchodu do domu, v ktorom bývame žobre bezdomovec. Viem,
mohol by predávať konvalinky alebo dačo iné, ale keby sme súdili, podľa toho,
čo si zaslúžime, čo by sme si zaslúžili ?
„ Odnesieš mu 50 centov, dobre ? “ S Roxankou sa dá
stále, hlavne v týchto veciach dohodnúť. Ochotne priskacká k sediacej postave,
hodí jej zopár centov do klobúka a o niečom s ňom hovorí.
„ Čo ti povedal ? “ pýtam sa keď sa vráti.
„ Ále, ďakoval mi a povedal, že aj on je Juraj“,
bezdomovec si zarobil ďalšie euro. Päťdesiat centov dostal len tak, euro
dostane za to že je Juraj. Dám Roxanke ďalšie euro a tá okamžite odcupká
k sediacej postave, ktorá do nej čosi siahodlho hučí.
„ Čo ti povedal ? “ vyzvedám.
„ Ále, chcel mi ukázať občiansky preukaz, že sa naozaj
volá Juraj, “ dozviem sa.. Koniec. Vyberám peňaženku. Nič v nej síce nenosím,
ale predsa - asi 8 stravných lístkov. Pricupkám k sediacej postave aj ja, a
vysypem obsah peňaženky. Človek na zemi mi podáva občiansky preukaz
a bozkáva mi ruku.
Blahoželám, Juraj. Ty, čo sedíš na zemi možno ešte
teraz, ver mi, tvoj, môj a akýkoľvek život je jediný čo naozaj máme. Ty aj ja.
Moja radosť nie je o nič väčšia ako tvoja radosť a tvoj smútok nie je o nič menší
ako môj žiaľ. Dovoľ mi veriť, že som ti trochu, trošinku rozveselila tento deň.
Pretože ty si môj rozžiaril aj na súmraku. Ďakujem, Juraj.
