Dve, ani nie dvojročné deti. Na pleciach postroje, od ktorých vedie vôdzka do rúk staršej decentnej dámy. Mladšia dáma vedľa nej o niečom hovorí s čašníkom. Detičky sa derú, kam ich vodidlo pustí. Pustilo ich presne k skrinke s riadom. Šikovne naťahujú malé rúčky, otvárajú dvere a najbližšie stojaci čašník opatrne, ale predsa len zachraňuje hotelový riad pred malými labkami. Decentná dáma jemne pritiahne detičky, takže sa už k dvierkam nedohrabú. Na chvíľu sa nedohrabú nikde, pretože sú usádzané do detských stoličiek k stolu. A všetko na čo dosiahnu, je jedlo pred nimi. Predsa len. Na ceste z postroja do stoličky, stihne jedno z nich zahrabnúť prštekmi do vlasov žene sediacej pri vedľajšom stole. Našťastie, jedlo do nich naberie až o chvíľu...
Neviem a neviem sa zbaviť predstavy paralely medzi psom na vodítku a týmito deťmi. Čo urobia, keď raz vyjdú von bez vodítka? Budú ako utrhnuté z reťaze? A taká drobnosť, že dámy hovorili spolu po anglicky, ma k tejto otázke nijako neinšpirovala...
