Skúste si predstaviť, že ste opatrovníkom osoby, ktorej spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená v plnom rozsahu z dôvodu vážneho psychického ochorenia. Na dôvažok, táto osoba žije dlhé roky na ulici a vzhľadom na svoj psychický stav sa o takéto drobnosti ako je občiansky preukaz, nestará. Ak však súd obmedzí túto osobu v spôsobilosti na právne úkony, ustanoví jej opatrovníka, ktorý všetky právne úkony vykonáva za ňu. Pretože všetky osobné záležitosti osoby obmedzenej v spôsobilosti sú, vzhľadom na jej niekoľko desaťročí trvajúce vážne psychické ochorenie a život na ulici, v stave absolútnej neusporiadanosti, hodí sa mať občiansky preukaz k dispozícii. Ak nie, narazíte pri ďalších krokoch na odpoveď, že bez občianskeho preukazu sa nič nedá. Napríklad v banke.
Aj keď zákon o občianskych preukazoch výslovne ustanovuje, že žiadosť o vydanie občianskeho preukazu podá za osobu obmedzenú v spôsobilosti jej opatrovník, ďalej sa tejto možnosti prakticky nevenuje a uplatňovanie jeho ustanovení je na aplikačnej praxi orgánov polície. Áno, správne ste pochopili, treba spozornieť.
Súdom ustanovený opatrovník príde vybavený právoplatným súdnymi rozhodnutiami na oddelenie dokladov, napríklad na oddelenie dokladov Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach.
Prednesie svoju žiadosť. Predloží súdne rozhodnutie. Na to mu zamestnankyňa, ktorú budeme ďalej označovať ako „verejnú správu“, predloží tlačivo, z ktorého vyplýva, že osoba obmedzená v spôsobilosti splnomocňuje svojho opatrovníka na podanie žiadosti o vydanie občianskeho preukazu. Opatrovník prečíta a vysvetlí verejnej správe, že o občiansky preukaz soby ktorej ide, ho nemôže splnomocniť, pretože na to nemá spôsobilosť. Pripomenie, že nežiada vydanie občianskeho preukazu ako splnomocnenec, ale že žiada o vydanie občianskeho preukazu ako opatrovník. Rozdiel je v dvoch odsekoch toho istého ustanovenia. Verejná správa v stave neskrývanej bezradnosti vstane, zoberie súdne rozhodnutia, odoberie sa do útrob hlavného stanu, kde sa zdrží niekoľko veľmi dlhých minút. Pri súdnych rozhodnutiach sa zhromaždia tri verejné správy. Listujú a obracajú. Nakoniec sa prvá verejná správa vracia k opatrovníkovi. Predkladá mu na vyplnenie tú istú žiadosť.
Opatrovník znovu protestuje. Verejná správa mu vysvetlí, že iné tlačivo nemajú, ale keďže si opatrovník tak veľmi zakladá na právnom purizme, poškrtá v tlačive tie slová, kde sa vyskytuje slovo splnomocnenie. Vec je jasná. Tlačivo pre opatrovníka nie je, manuál pre opatrovníka nie je a nastupuje okamih, kedy verejná správa má doplniť chýbajúce ustanovenia zákona o nasnímaní podoby tváre osôb obmedzených v spôsobilosti svojim výkladom zákona v súlade s ich zmyslom a účelom a opatrovník si naivne myslí, že aj v súlade s takými abstraktnými vecami ako sú princípy dobrej verejnej správy, ktoré odporúča aplikovať Výbor ministrov členských štátov Rady Európy. Zákon o občianskych preukazoch nemá ustanovenie o tom, ako nasnímať podobu osoby obmedzenej v spôsobilosti na právne úkony, ktorá práve z dôvodu tohto svojho postavenia, nemôže sama podať žiadosť o vydanie občianskeho preukazu.
Má však ustanovenie o tom, že za občana, ktorý pre bezvládnosť z dôvodu dlhodobého pripútania na lôžko alebo psychického ochorenia, nemôže osobne podať žiadosť o vydanie občianskeho preukazu, môže podať žiadosť o jeho vydanie iná osoba (to je presne to ustanovenie, na ktoré slúži tlačivo). K takejto žiadosti sa prikladá aj lekárske potvrdenie o tom, že takýto občan nemôže podať žiadosť osobne. V tomto prípade „Príslušný útvar zabezpečí nasnímanie podoby tváre a podpisu na území Slovenskej republiky, po dohode s občanom, ktorému má byť občiansky preukaz vydaný alebo osobou, ktorá podala žiadosť. Náklady spojené s týmto úkonom znáša príslušný útvar.“
Verejná správa po tom, čo opatrovník vyplnil poškrtanú žiadosť, opäť žiada o vydanie a predloženie lekárskeho potvrdenia, že občan nemôže osobne podať žiadosť. Len v takomto prípade verejná správa vyšle mobilnú snímaciu jednotku.
Opatrovník namieta, že tieto podmienky, lekárske potvrdenie o psychickom ochorení, ktoré bráni osobne podať žiadosť o vydanie občianskeho preukazu, nie sú potrebné, keďže psychické ochorenie osoby bolo dôvodom na jej obmedzenie v spôsobilosti na právne úkony. Verejná správa však má jasno. Máš lekárske potvrdenie, vyšleme mobilnú snímaciu jednotku. Nemáš lekárske potvrdenie, nevyšleme mobilnú snímaciu jednotku. Ďalší zúfalý pokus opatrovníka. Lekárske potvrdenie nie je potrebné, keďže s ním či bez neho, osoba nemôže sama podať žiadosť o vydanie občianskeho preukazu. Rozhodol o tom súd. Verejnú správu to už zjavne otravuje a zavolá vyššiu verejnú správu. Vyššia verejná správa zopakuje to isté. Čo s ľuďmi, u ktorých nie lekárske potvrdenie, ale priamo zákon vylučuje, aby mohli podať žiadosť o vydanie občianskeho preukazu, sa nestará. Tak je napísané.
Vyššia verejná správa spokojná s dobre odvedenou prácou, prepúšťa svoje miesto nižšej verejnej správe. Tá preberá doškrtanú žiadosť, vracia rozsudky a víťazoslávne sa lúči s opatrovníkom. Opatrovník sa nesmelo pýta, či verejná správa nepotrebuje jeho telefónne číslo, kde by to kontaktovala. Verejná správa zhovievavo umožní nadiktovať telefónne číslo. Nakoniec opatrovníkovi oznámi, že ho bude v priebehu tridsiatich dní alebo kontaktovať, alebo aj nie. Podľa toho či občiansky preukaz vydá, čo je celkom zjavne vylúčené, keďže sa verejná správa nezaujíma ani len o to, (ak by zmenila názor) kam treba prísť nasnímať podobu tváre osoby obmedzenej v spôsobilosti. Na poslednú otázku, ako sa opatrovník dozvie, že občiansky preukaz nebude vydaný, urobí za celou situáciou kafkovskú bodku. Nezavoláme vám. Na otázku, či môže byť citovaná, verejná správa, blahosklonne povie: „Samozrejme.“
Základným znakom civilizovanej spoločnosti je, ako sa správa k tým, ktorí sú slabí a k tým, ktorí sa o seba postarať nedokážu.
