Už keď sa v osemdesiatich rokoch minulého storočia (podotýkam, že som väčšiu časť tejto dekády bola tínedžerkou) stalo módnym označovať každého, kto mal viac ako šesťdesiat rokov „ prestárlym občanom ", začala som tušiť, že vo vzťahu tejto spoločnosti ( ktorá sa tak rada, a nie celkom oprávnene považuje za civilizovanú) k jej členom, ktorí, čo i len nepatrne, prekračujú jej vekový priemer, je čosi morbídne. Odvtedy, aj keď to hrôzostrašné slovné spojenie upadlo do zabudnutia, je mi jasné, že byť starým, je horšie ako smrť. A protože ma od tohto neradostného obdobia predsa len niekoľko rokov delí, chcela by som teraz, kým ma ešte niekto berie vážne, o niečo poprosiť.
Keď teda budem ja stará, neotĺkajte mi o hlavu, že kvôli mne vám vládne niekto, kto prehajdáka všetky vaše peniaze na vianočné príspevky k môjmu dôchodku. Po prvé, ja ich pýtať nebudem ( aj tak by ma nikto nepočúval ) a po druhé, aj keby som ich nechcela, nemám ich komu vrátiť.
Nevyčítajte mi, že vám ničím váš vysnívaný život v blahobyte tým, že volím toho, kto mi ten vianočný príspevok vyplatí. Vy tiež volíte podľa toho, kto vám priplatí so spoločných peňazí na auto alebo sľúbi dvojnásobne vyššie platy. Nesnažte sa ma presvedčiť o tom, že to, čo chcete vy, je spravodlivé a to, čo chcem ja, je hanebné. Nenadávajte mi, že zapredám dušu diablovi za tisíc korún, vy urobíte to isté. Len cena je vyššia. Ale pochopte, starým ľuďom stačí málo.
A hlavne, prosím, nerobte zo mňa nesvojprávnu starú babu, ktorej musia tínedžeri vysvetľovať, koho má voliť, pretože oni to vo svojich osemnástich rokoch predsa vedia najlepšie. Nevysvetľujte, mi, že nemám voliť toho, kto mi dá viac na lieky, ale toho, kto má lepší vzťah k marihuane. Neposielajte za mnou vnukov, aby ma presvedčili, čo je správne.
Nerobte prosím nič z toho. Urobte niečo oveľa jednoduchšie.
Rovno ma zabite.
