Moja legendárna roztržitosť si včera zasa vybrala svoju daň.
V Žiline som práve vybavila všetko, čo som mala a je načase dať sa na cestu domov do Košíc. Bože, ako ja milujem to otváranie kufra auta na diaľkové ovládanie. Nemusím sa toho zariňaveného auta ani len dotknúť. Gundžu kľúčov vopchám opäť do vrecka plášťa, aktovku odložím dnu a môžem zavrieť. Vlastne ešte plášť. Neznášam vyzliekanie počas jazdy. Jedna ruka vykrútená dozadu ako po obrne, druhou ledva držím volant, veľmi nepohodlné Takže, plášť spočinie vedľa aktovky ..... a buch. Kufor je zatvorený, ideme !
Načiahnem sa cez mláčku v ktorej dočasne zakotvilo moje červené autíčko a otvorím dvere. Dobre, nie neotvorím, veď som predtým otvorila len kufor. Pravou rukou automaticky siahnem na miesto, kde ešte pred desiatimi sekundami bolo vrecko plášťa. Vrecko nie je na svojom mieste. Asi preto, lebo tam nie je ani plášť. Jasné, veď plášť je vzadu v kufri. Aha......................................
Opriem sa o kufor (teraz už nevadí, že je auto riňavé) a preberám sa z mrákot. Niekoľko telefonátov (aké šťastie, že kabelka s telefónom zostala na pleci) a už sme pri aute dvaja. Sympatický chlap z kľúčovej služby trpezlivo vyberá zo svojho prebohatého arzenálu a skúša a skúša. Asi po polhodine prichádza policajné auto. Náhoda ? Možno sa niekomu z okoloidúcich zdala činnosť pri mojom aute predsa len trochu podozrivá a privolal strážcov zákona. A možno nie. Možno sa nikomu z toho množstva ľudí nezdalo nič zvláštne na tom, ako sme sa do auta dobíjali.
Auto zastaví. Dobre. Doklady mám. V KABELKE. Nikto nevystupuje. Okno na predných dverách sa spustí a dvaja sympatickí policajti sa pýtajú, ako nám môžu pomôcť. Pán kľučiar bez toho, aby čo i len trochu poľavil v snahe o otvorenie dverí, odpovie cez plece, že nám najviac pomôžu tým, že otvoria dvere. Ja previnilo dodám, že som si zabuchla kľúče v kufri. Mladíci v policajnom aute sa pousmejú a ochotne poradia :
„ Zavolajte kľúčovú službu."
„ Už som , " odpoviem a ukážem na chlapa zápasiaceho so zámkom dverí.
„ Tak veľa šťastia, " okno na policajnom aute sa zatvorí a my sa môžeme znovu a znovu pokúšať preľstiť zámok.
Po dvoch hodinách otvoríme, prebijeme sa cez zadné sedadlá, (alarm, samozrejme, zavýja na celú ulicu ) vylovíme z vrecka kľúče a, áno, konečne môžem ísť domov.
Tak teraz neviem. Ja by som chcela, aby ľudia boli ako deti, mali čisté srdcia a nikto si o nikom nemyslel nič zlé. Ale chcela by som aj to, aby policajti nenechali nikoho dobíjať sa do auta bez toho, aby sa presvedčili, že to auto je jeho. Lebo inak sa môže ľahko stať, že raz ten chlap a tá ženská pri mojom aute, nebudem ja a môj kľučiar. A nechcela by som, aby im policajti popriali veľa šťastia pri otváraní môjho auta.
