Začal sa školský rok. Televízie priniesli obligátne spravodajstvo z prvého školského dňa. A prváčikovia na ktorejsi škole si vypočuli už spomínané privítanie. Hneď v prvý školský deň sa im dramaticky rozšíril obzor. Ak si doteraz mysleli, že mamu majú len jednu, teraz to už nie je pravda. Okrem toho, že odteraz musia chodiť do školy, pribudol im ďalší člen rodiny. Druhá mama.
Málokto z nás sa asi vyhol tomu, aby si aspoň raz v živote nevypočul túto vetu. A málokto ju asi zobral vážne. Aspoň ja som sa pri tom stále cítila trochu trápne. Asi tak, ako sa cítia deti, keď im dospelí hovoria niečo, o čom vedia že nie je pravda, ale neodvážia sa to povedať. Trochu som sa usmievala o pozerala kamsi do zeme. Vedela som, že nie je vhodné povedať, že ja svoju mamku mám, stačí mi jedna. Pani učiteľku, vlastne vtedy súdružku učiteľku, som mala rada. Ako učiteľku.
Ťažko je mi pochopiť, kde sa toto učiteľské klišé nabralo, a prečo tak vytrvalo v školách prežíva. Vlastne, nie som si celkom istá, či označenie učiteľské je celkom výstižné. Možno vytvorím novotvar, ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že ide o klišé učiteľkovské. Bolo by totiž už na prvý pohľad komické, keby sa detičky v prvom ročníku dozvedeli, že pán učiteľ ( ja viem, že ich je málo) je ich druhá mama. Možno by mohol byť druhým otcom. Bol by v tom asi trochu zmätok, keby žiaci z I.A mali druhú mamu a deti z I.B druhého otca.
Celé toto hranie sa na mamičky je nielen trápne, ale je aj jednou z prvých skúseností detí so svetom dospelých. V ktorom sa veci hovoria nie preto, že sú pravdou, ale aby tak vyzerali. Deti vedia, že majú jednu mamku, ale podľa potreby prikývnu. Naučia sa TVÁRIŤ.
Ja viem. Asi celkom dobre nechápem, že to o tej druhej mame, nie je myslené tak celkom vážne. Ja asi nechápem viacero vecí. Napríklad to, prečo nestačí, keď pani učiteľka je „ len " pani učiteľka. Taká, ktorá má zo svojej práce radosť a deti sa na jej hodiny tešia. Taká, že všetci vedia, aké to je, ak má niekto svoju prácu rád. A nemusí sa hrať na mamičky. Postačí dobre urobená práca .
