Enrika žije vonku. Doslova. Do žiadneho zo zariadení, ktoré prichýlia ľudí bez domova, nemôže ísť. Preto, lebo je tam mafia a neprežila by tam ani minútu. Okrem toho, má vonku ocka a musí sa oňho starať. Niekedy sa ocko stará o ňu. Niekedy ju už-už má zobrať z ulice, umyť a očistiť. A potom nepríde.
Enriku vídať v centre Košíc. Najčastejšie na začiatku Hlavnej, Niekedy sedí na schodoch na zastávke autobusov pred hotelom Hilton, niekedy sedí pred Dargovom a príšerným hrdelným hlasom niečo kričí. A niekedy leží uprostred chodníka a spí. Niekedy do nej ľudia kopú. Len tak. Niektorí jej hodia zopár mincí. A niektorí, (slušní ľudia, nie ako ona) jej, spiacej, tie mince berú.
Enrika vie, že svet je zlý. Túlajú sa v ňom strašné zvery. Rohaté býky. Tie strašne pichajú. Všade. A šelmy. A jedna pani chová aj hady. Na tie si treba dať veľký pozor. Nevšimnete si ich. Sú to cudzokrajné zvieratá. Prídu a pichnú. Treba si dávať pozor.
A ešte tí ľudia. Strašne veľa ľudí v nej žije. Strašne veľa. Sú všade. Aj keď si vyfúka nos, je tam strašne veľa ľudí. A hrozne jej nadávajú. Ona je chudá a nie je normálne, aby v nej bolo toľko ľudí. A stále kričia.
Enrika má amputované prsty na obidvoch nohách. Zrejme dôsledok omrzlín. Kýpte jej krvácajú a zapáchajú sladkastým zápachom hniloby.
Enrike nikto rany neošetrí. Služby, ktoré sa starajú o ošetrovanie rán chorých nie, lebo ulica nie je domáce prostredie a okrem toho, "títo ľudia majú larvy". Nikto, kto má v názve slovo charita, nepríde.
Enrika vie, že k lekárovi ísť nemôže, lebo "tam ľudí rozoberajú na skrutky a pichajú do nás rôzne veci". Prosí len o topánky a ponožky. Vtedy, keď sú tie staré už zlepené do jednej, takmer nerozlíšiteľnej hnedočiernej zapáchajúcej gundže, ktorej vnútro si ťažko čo i len predstaviť. Keď ich vymení, poďakuje sa a usmeje.
Život zvádza urputný boj o každý ďalší deň. Dokedy?
