Ak je najvyššia, potom sa naisto čoskoro objaví v tej knihe, v ktorej majú miesto len samé naj. Najdlhšie vlasy, najdlhšie nechty, najväčšia pizza, najdlhší bozk, pľuvanec letiaci najďalej. Možno aj ten zúfalec, ktorý nedávno prehltol jedovatého hada, tam nájde zmienku o sebe. Tam, medzi týmito bizarnosťami zaujme najvyšší Kristus svoje čestné miesto.
Len...... čo to má spoločné s vierou ?
Obyvatelia regiónu dúfajú, že kolos pomôže k jeho ekonomickému rozmachu. Vyzerá to nádejne, turisti sa už vydali na cestu. S niečím, čo mám prívlastok „naj" sa budú fotografovať, kúpia nejaký suvenír, minú za jedlo, v lepšom prípade aj prespia.
Len...čo to má spoločné s vierou ?
Aká je to vlastne viera, ktorá sa potrebuje takto prejavovať ? Určite bude u tých, ktorí svojou trochou prispeli na to, aby sa tridsaťtri metrov kameňa týčilo k nebu, hlbšia, pevnejšia, pravdivejšia a odvážnejšia. Lebo taká viera je najlepšia, ktorá stavia kolosálne sochy.
Kde sa hrabú starovekí Egypťania so svojimi Memnonovými kolosmi ? Slabých 20 metrov aj s podstavcom ! Hneď je jasné prečo dopadli, ako dopadli. Sochy stavali krpaté, vieru nemali.
Prečo mi však, prichádza práve teraz na myseľ tá časť Matúšovho evanjelia, kde sa hovorí niečo o pokrytcoch, ktorí sa „postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli" ?
Modliť sa „ postojačky v synagógach a na rohoch ulíc " je minulosť. Nová doba žiada nové ( gestá) činy. Žiada stavanie ozrutných sôch.
A pre koho je vlastne tá viera vytesaná do kameňa viditeľnejšia ?
Preboha, pre Boha ?
Alebo, že by pre tých, čo ju postavili ? Že by nedokázali Boha nikde nájsť - ani vo svojom srdci, ani vo svojej duši, ani vo svojej mysli ? To preto si ho postavili z kameňa ? A zasa sme pri tom teľati.....
