Detstvo je najúžasnejším obdobím života. Čistý list. Všetko čo
o živote vieme, vieme sami od seba. Nikto nám nevysvetľuje, čo je hlad a čo je
smäd a predsa vieme, že sme hladní. Nikto nám nepovie, aké je to, keď
chceme spať a predsa spíme tým najsladším spánkom. Nič sa nie je potrebné
učiť. Všetko, čo potrebujeme, vieme.
A deň za dňom sa všetko komplikuje. Deň za dňom sa stávame
čoraz viacej ľuďmi. Učíme sa že veci majú mená, že robiť môžeme nie to čo
chceme, ale to čo sa smieme, že existujú pravidlá.
Pravidlá. Svet ľudí je plný pravidiel. Písaných, nepísaných,
priznaných či nevyslovených, nezmyselných aj užitočných.
Učia nás, že dospelých si máme vážiť. Keď niečo chceme, máme
o to poprosiť. Keď niečo dostaneme, poďakovať. S každým sa máme kamarátiť
a každému pomôcť. A nemáme iným robiť to, čo nechceme, aby iní robili nám.
Učili to nás, my to učíme svoje deti. Nevadí, že už sme trochu
vyrástli a dobre vieme, že každý človek si zaslúži alebo nezaslúži úctu, tým čo
je, a nie tým, koľko má rokov. Ani sa s každým nekamarátime, lebo vieme, že
sú ľudia, ku ktorým máme blízko a iní, od ktorých nás delí neprekonateľná
diaľka. A nie je to ich, ani naša vina. Ani nepomôžeme každému a každý
nepomôže nám. A vieme, že si ľudia ubližujú.
Roxanka má problém.Trochu to s tým dospeláckym učením o tom,
že všetci sú kamaráti, ktorí sa majú radi a nerobia si navzájom zle, nevyšlo.
Niektorí z tých všetkých kamarátov jej v škole ubližujú. Keď sa to stalo prvýkrát,
priznala sa s tým po niekoľkých týždňoch. Hanbila sa to povedať skôr. Hanbila
sa to povedať aj nám, svojim rodičom. Cítila sa ponížená a zahanbená tým, že
sa to deje práve jej. Konali sme okamžite. Na druhý deň sme to oznámili škole.
Nič sme škole nezalievali. Chápali sme, že nemohli riešiť to, o čom nevedeli.
Stalo sa to pred niekoľkými mesiacmi. Čo si z celej tejto situácie
Roxanka pamätá najviac, je, ako jej učiteľka pred celou triedou vyčítala, že to
nepovedala najprv jej. Vinníci sa jej boli ospravedlniť nenápadne, po vyučovaní.
Niekoľko ďalších „menších“ incidentov. A nakoniec ( zatiaľ )
posledný. Zopár z tých všetkých kamarátov sa zabávalo tým, že jej vykrúcali
ruky. Poučovaná dennodene nami, neospravedlniteľne naivnými rodičmi o tom,
že každý takýto incident má hlásiť bezodkladne učiteľke, urobí tak na najbližšej
hodine. Dozvie sa, od pani učiteľky, že to bola hra. Keď sa hrať nechcela, mala
povedať.
Tento článok nie je o tom, čo má úbohý rodič robiť, keď sa to stane
jeho dieťaťu. Mojej dcére by nepomohlo moje vyplakávanie na blogu. Moja
dcéra potrebuje, aby som pre ňu niečo urobila a ja len dúfam, že to všetko, čo
dokážem urobiť, jej pomôže.
Nemôžem však uveriť tomu, že dospelý človek, ktorému sa dieťa,
ktoré mu je zverené takmer na pol dňa posťažuje, že mu banda spolužiakov
vykrúca ruky, vysmeje toto dieťa pred celou triedou, že sa nevie hrať. Skúšam
si položiť otázku, či ten istý človek, by považoval za hru aj to, ak by sa to isté
stalo jemu, dospelému. Či by si kládol za vinu, že nepovedal - ja sa nechcem
hrať na vykrúcanie rúk. Pýtam sa ďalej na to, kde sú u takéhoto človeka hranice
„ hry “ u detí. Má moja dcéra, keď do nej bude niekto nabudúce kopať, keď jej
dá facku, slušne poprosiť takéhoto hravého spolužiaka, aby s hrou skončil,
pretože ona sa takú hru nechce hrať ? Musíme, my dospelí, niekoho prosiť, aby
nás nebil, pretože inak, ten, kto nám zopár vytne, nemôže vedieť, že sa tak
„zabávať“ nechceme ?
Roxanka už chápe, že nie všetci sú kamaráti a že dospelých, si má
vážiť podľa toho, akí sú a nie podľa toho, koľko rokov majú. Nechápe síce
prečo ľudia iným ubližujú a prečo iní ľudia ubližovaným nepomôžu, ale to
zvládneme. Dá sa s tým žiť. Nájde si svoje cestičky životom a na tých
cestičkách nájde ľudí, ktorí budú nechápať rovnaké veci ako ona.
A čo hraví chlapci ? Možno si na hry nájdu iných kamarátov alebo
kamarátky, ktorí nebudú vedieť, že keď nechcú, aby ich bili, majú povedať - ja
sa nehrám. A možno, keď budú väčší a silnejší, zahrajú sa aj s niekym
dospelým. Možno aj s pani učiteľkou.
