Dieťa patrí matke
Presťahovali sme sa. Bolo potrebné prihlásiť sa na novej adrese
na trvalý pobyt. Po tom, čo som Jurajovi niekoľkokrát sľubila, že áno, už na
ten miestny úrad pôjdeme budúci týždeň a budúci týždeň sa zasa kvôli práci
nedalo, môj manžel to vzdal :
„ Ja tam pôjdem zajtra a ty choď kedy chceš. A prihlásim aj Roxanku. “
Výborne, dieťa si zaslúži, aby aspoň jeden z rodičov bral úradné veci
vážne. A ja tam pôjdem, kedy pôjdem.
Na druhý deň. Volá Juraj:
„ Ja som sa už prihlásil. Roxanku prihlásiš ty.“
„ Zabudol si nejaký papier ? “
„ Nie. Úradníčka mi povedala, že Roxanku nemôžem prihlásiť na trvalý
pobyt ja. To môže urobiť len matka. “
Samozrejme, malo nás to napadnúť hneď. Dieťa patrí k matke. Pani
na úrade vidím veci jasne. My sme sa nechali poblázniť mámením doby. Na
druhý deň som nás prihlásila. Seba - matku a Roxanku - moje milované
dieťa.
A viete aj cúvať ?
Juraj s neprekonateľným organizačný talentom dohodol poistenie
nášho nového auta. Poisťovací agent ( poisťuje už asi naše štvrté auto
a nemohol si nevšimnúť, že tie zmluvy stále podpisujem ja a vyzerá to teda
tak, že som „ držiteľkou motorových vozidiel “) prišiel k predajcovi,
popodstrkoval mi niekoľko papierikov, ktoré som ja bez mihnutia oka a bez
toho, aby som si prečítala čo i len ich názov, popodpisovala. Nakoniec, je mi
jasné, že nie je v mojej moci, ani v moci poisťovacieho agenta na nich zmeniť
čo i len čiarku.
Po niekoľkých týždňoch podpisujem poisťovacie zmluvy, tentokrát na
obidve naše autá, znovu. Je koniec kalendárneho roku, Juraj vyjednal lepšie
poistné podmienky na budúci rok. Pán agent pridchádza za mnou do mojej
kancelárie. Znovu podpisujem rôzne papieriky. Pán agent je zdvorilý človek
a nadväzuje rozhovor.
„ Vy teraz jazdíte na Leone ? “ ( Seat Leon je naše „ staršie auto .“)
„ Kedy ako. “
Odpoveď ho zjavne zaujala.
„Naozaj ? Manžel vám dá aj nové auto ? Vy viete tak šoférovať ? “
Bezradne sa usmejem : „ No, viem. “
Nepresvedčila som ho. Nedá mu to:
„ A normálne viete aj cúvať ? “
Vzdávam to. Je načase vyjsť s pravdou von. Zavrtím hlavou:
„ Nie, cúvať neviem. Zakaždým, keď niekam potrebujem zacúvať,
zastavím auto, vystúpim z neho a najbližšieho chlapa poprosím, aby zacúval
namiesto mňa. “
Myslela som si, že keď tie autá platím, môžem sa s nimi aj
kedykoľvek pohrať. Brzdiť dopravu na križovatke tým, že sa neviem pohnúť,
trúbiť na chodcov, ktorí predo mnou nedostatočne rýchlo na prechode
uskakujú, vyrábať chaos prechádzaním z pruhu do pruhu bez smerovky,
pozahýnať plech na karosérii okolostojacim autám, keď niet nablízku chlapa,
ktorý by za mňa cúval. Blbosť, blbosť. S chlapčenskými hračkami sa dievčatá
hrať nemajú. Alebo len vtedy, keď im to chlapci dovolia. Ale aj tak im to
nepristane. Majú sa hrať svoje dievčenské hry. Napríklad na mamičky.
