Tak, toto je jedna (ale nie jediná) zo skvostných perál rozhovoru, ktorý som si vypočula a vyvidela a na reflex. cz. Autorkou, perlorodkou, je pani Daniela Kovářová, ako som na svoje zdesenie zistila, bývalá ministerka spravodlivosti Českej republiky.
Témou rozhovoru bola kampaň me too a vlastne jej podstata, sexuálne obťažovanie. Z rozhovoru som zistila aj to, že pani Kovářová je bývalá feministka, ale teraz už vie, že to nie je dobré byť feministkou, lebo to všetko skúsila. Aj feminizmus, aj (závratnú) kariéru, aj precitnutie, takže teraz už vie. Vie, že zmyslom života ženy je potešiť muža a kto to nevie, vlastne klame sám seba. Za sexuálne obťažovanie si môžu ženy samé, je to vlastne dobré, keď si tým každá prejde, lebo spozná, že to je život. Toto je život. V súvislosti so samopresvedčením pani exministerky o opodstatnenosti jej názoru mi prišla na um myšlienka Anthonyho de Mella, že skalopevné presvedčenie ľudí, o tom, že vedia, napácha nekonečné škody. Veľmi nepopulárna myšlienka o dobe, keď mať názor a urputne ho obhajovať (v horšom prípade aj presadzovať) je nevyhnutým predpokladom sebahodnoty indivídua. Raz viem toto, raz zasa viem tamto. Viem, a hlásam, prípadne urážam toho, kto nevie to, čo viem ja.
Takže, držiteľka tohto vedenia, vie, zrejme spolu so všetkými ostatnými, že to nie je dobré, čo sa teraz deje. Doplatia na to muži, ktorí sa budú báť pozrieť na ženy, alebo na ne zapískať. Ale vlastne aj ženy, lebo muži na ne nebudú pozerať. (Nesledujem kampaň me too pozorne, možno mi to ušlo, ale tak sa mi zdá, že obvinenia sa nevzťahujú k horúcim pohľadom). Takže, odkaz znie, nesťažujte sa na to, že vás niekto chytá za zadok, či hovorí oplzlé vtipy či dvojzmysly, lebo sa bude báť na vás pozrieť. Ktovie, čo by zástancovia tejto argumentácie povedali, radu: Nenahláste , že Vás niekto vykradol, lebo si návštevy u vás budú báť zobrať zobrať do ruky aj hrnček na kávu. Absurdné? V čom? O čom nezmyselnejšia je táto argumentácia, ako tá pred ňou?
Je pozoruhodné, že zakaždým, keď sa otvorí téma, ktorej podstatou je zneužívanie moci, a sexuálne obťažovanie je nepochybne otázka zneužitia moci silnejšieho voči slabšieho (moci akejkoľvek povahy) skôr, či neskôr sa ozvú hlasy odvádzajúce pozornosť na tému zneužitia obvinení, či marginalizácie zneužívajúceho konania. Teda niečoho, čo sa skutočne dá vyjadriť v skratke: A čo sa vlastne stalo. A ak sa náhodou stalo, tak príde na rad druhá linia obrany: Môže si za to sama.
No, stalo sa to, že niekto bol vystavený útoku na jeho dôstojnosť. Pravda, ak sa zhodneme na tom, že plieskanie po zadku, či štípanie do zadku, je útokom na dôstojnosť iného človeka. Rovnako ako oplzlé vtipy, dvojzmysly, obchytkávanie v autobusoch. Lebo, existuje aj možnosť, že povieme, že nie, ale to sa potom už celkom zjavne nezhodneme ani v základných pojmoch a diskusia skončila. Ale ak sa zhodneme, neodbiehajme k pohľadom.
Môže si za to sama. Ak nie vyzývavým oblečením, tak tým, že sa neohradila. Nuž, prejdime znovu na porovnanie s kradnutím (Je to ľahko zrozumiteľne a materiálne). Ak nemáte bezpečnostné dvere, neznamená to, že krádež, nie je krádež. Dokonca, aj keď dvere nezamknete, krádež je krádež. Ak vás niekto tlčie na ulici, a zlomí vám ruku a vy sa nebránite, je to stále ublíženie na zdraví. Prenášať zodpovednosť za správanie niekoho na jeho obeť lebo preto, lebo je príliš slabá na to, aby sa bránila, nie je akceptovateľné v akejkoľvek spoločnosti, ktorá si chce sama o sebe myslieť, že je civilizovaná. Napriek divným časom, ktoré žijeme, myslím si, že táto spoločnosť takúto mienku o sebe má.
Nie, takto sa ľudia nemajú učiť, aký je život. Iní ľudia sa majú učiť, že takto sa správať v živote nie je dovolené.
