Rady na tému, čo všetko urobiť, aby uchádzač o zamestnanie zvýšil svoje šance v konkurencii ďalších rovnako odhodlaných kandidátov, sú vcelku prospešná vec. Mladému človeku, ktorý vlastne až po skončení vysokej školy reálne vstupuje do sveta dospelých, môžu pomôcť zorientovať sa v jazyku, spôsoboch a očakávaniach sveta, do ktorého vstupuje ako nový. Upodozrievam však autorov takýchto príručiek, že od uchádzačov o zamestnanie očakávajú určitý, nijako nie prehnaný stupeň schopnosti porozumieť napísanému. Ak absolvent vysokej školy takouto schopnosťou nedisponuje, a to je jav prekvapujúco častý, dobre mienené rady sa obrátia proti tomu, komu sú určené. Inak povedané, nepomôžu mu jeho šance zvýšiť, ale v neľútostnej konkurencii ho diskvalifikujú.
O tom, ako môže byť takáto príručka zradná, keď vám nenapíše, že aj email treba podpísať, som sa už na blogu zmienila. (http://rajtakova.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=218135). Manuály však poskytujú toľko nástrah, že treba vážne uvažovať o tom, či by sa nepatrilo vybaviť absolventov aj príručkami o tom, ako príručky pochopiť.
Jedna z posledných skúseností s priam tragickým nepochopením zmyslu príručiek pre uchádzačov o zamestnanie, ma natoľko zaujala, že považujem za prospešné vystríhať pred takouto chybou všetkých tých, ktorým hrozí, že by sa jej, pri rozposielaní svojich emailov mohli dopustiť. Je ňou chvála na zamestnávateľa.
Ten email ma zaujal. Nielen že sa uchádzač blížil nebezpečne k dokonalosti, ale mimoriadne rafinovane venoval celý prvý odsek mojej osobnej apoteóze.
Dozvedela som sa, uchádzač vie, že som etablovaná firma, ktorá poskytuje služby s vysokou pridanou hodnotou. A iné, nadmieru príjemné veci.
Konečne! Potom som vždy túžila. Aby sa moja sláva hviezd dotýkala. A už sa dotýka. Alebo sa dotkla aspoň uchádzača o zamestnanie. Celá bez seba volám uchádzačovi, aby som si po sľubnom úvode vypočula ďalšie uznanlivé slová o mojom renomé.(A, úprimne, trochu aj preto, lebo slovné spojenie „s vysokou pridanou hodnotou" ma zakaždým rozveselí). V takomto dobrom rozmare dychtivo zasypávam uchádzača otázkami. Uchádzač pozná moju prácu? Odkiaľ konkrétne? Ktorú jej oblasť ?
Uchádzač zopakuje prvý odsek žiadosti o zamestnanie. Dobre, dobre, ale odkiaľ o mne vie také super veci? Uchádzač začína znova prvou vetou prvého odseku. Nie, nie, nie, nie na to sa pýtam. Odkiaľ a čo konkrétne uchádzač o mne vie? Uchádzač začína znovu. Tentoraz prerozpráva prvý odsek svojho odseku inými slovami.
Zdá sa, že tadiaľ cesta nevedie. Moje nadšenie upadá geometrickým radom a pýtam sa uchádzača, čo teda vlastne v tom svojom odbore robím. Uchádzač odpovedá najvšeobecnejším možným spôsobom. Rozhodla som sa nelámať ďalej uchádzača v kolese a zasadiť zároveň smrteľný úder môjmu pyšnému snu o svetskej sláve. Uchádzač nevie nič konkrétne o mojej práci, však? Nie, nevie. Aj uchádzač chce mať zjavne tejto rozhovor čím skôr za sebou. Tak, už ho za sebou má....
Tak teraz neviem. Chcel ma uchádzač preľstiť, alebo bolo ďaleko za jeho možnosťami pochopiť, že ak si miesto chce získať aj ódou na svojho budúceho zamestnávateľa, mal by o tomto zamestnávateľovi predsa len niečo vedieť?
V každom prípade však podal spomínaný nešťastník dokonalý dôkaz svojej neschopnosti spojiť teóriu s praxou a povedal tak o sebe viac, ako by som mala možnosť z jeho listu, či osobného rozhovoru zistiť. Prečítal si, že nádejného zamestnávateľa treba pochváliť. Nepochopil, že toto odporúčanie predpokladá, že si uchádzač dá tú námahu, aby vedel, za čo svojho potenciálneho chlebodarcu chváli. Asi to tam napísané nebolo, a „pridanú hodnotu" uchádzač nevytvoril. Bolo napísané - pochváľte. Uchádzač vytvoril menšiu slohovú prácu na tému „Ty si najlepší". Nebolo napísané - trochu pri tom aj rozmýšľajte. Uchádzač si teda ušetril túto mimoriadne náročnú duševnú aktivitu na iné, dôležitejšie príležitosti. A pritom, ako hovorí reklama, všetko je na webe.
Čo menej môže pre získanie zamestnania uchádzač urobiť, než aby troma klikmi vygúglil hoci len jednu-jedinú informáciu, na ktorej potom vybuduje oslavný epos na svojho potenciálneho zamestnávateľa? Mne napadlo, že menej by hádam bolo len neposlať žiaden email. A zdá sa mi, že menej by bolo v tomto prípade hádam aj viac.
