Aké je to nespravodlivé! Bloger píše pod svojim menom, obnažuje svoje vnútro a potom nejaký zbabelec bez mena zneváži perly jeho ducha , obráti na posmech jeho náreky, radosti a smútky. Chcem poznať tvoje meno , ty moje poznáš. Ty sa skývaš za svoju anonymitu a ja som tu vystavená tvojim zlovoľným posmeškom. Aké nízke!
Takto sa asi dá zhrnúť čoraz častejšie zaznievajúci nárek autorov blogov, Niektorí na túto tému dokonca vytvoria minidielka, niektorí si tieto povzdychy šetria na reakcie v diskusiách.
Priznávam sa, že kedykoľvek zachytím tieto ponosy zmocní sa ma zakaždým bezhraničný údiv. Ak sa mýlim, nech ma niekto láskavo opraví, ale ja som pochopila pravidlá blogovania na tomto blogu presne tak. Ja napíšem čo chcem, musím sa pod tento svoj výtvor svojim menom podpísať a vystavím sa napospas reakciám neznámych ľudí, ktorí sa pod ne podpísať nemusia. To je všetko.
Odkiaľ sa však, preboha berie ten nekonečný prúd žalospevov na tému „ aké to je “. Je to presne také, aké to má byť. Je to presne také, aké to pravidlá umožňujú. Bloger nie je povolanie, nie je to povinnosť a obávam sa, že ani žiadne poslanie. Každý si môže vybrať, či o svojich trápeniach, láskach, radostiach, názoroch povie v súkromí niekomu, kto ho poľutuje, pochváli, uteší, poteší alebo poobdivuje alebo to vybubnuje na blogu a pritrafí sa mu odpoveď od nejakého anonyma „ ty debil, čo to trieskaš za nezmysly “. Za jedinú legitímnu odpoveď na takúto reakciu, ak vôbec reakciu treba, považujem: „Toto nie sú nezmysly lebo....“ Zdá sa však, že teraz je in „ ľahko sa ti píše , keď nepoznám tvoje meno “. Hej nepoznáme meno, pretože pravidlá nám dávno predtým povedali : „ nemáš právo poznať meno “.
Milí nariekajúci blogeri, podpisujete sa pod svoje blogy, lebo sa podpisovať musíte. Vedeli ste to predtým, než ste urobili do klávesnice prvý ťuk. Vedeli ste aj to, že nikto z tých, čo vám chcú niečo odkázať sa podpísať nemusí.
Tak v čom je problém ?
