Piatkové popoludnie na parkovisku medzi Dargovom a Hiltonom. Miestni vedia, že toto je to správne miesto a čas, v ktorom takmer naisto natrafíte na cigánčatá pobiehajúce medzi práve zaparkovanými autami. Nestihnete ani otvoriť dvere, už vám pri aute drmolia ako verklík svoje prosby o korunky, či čo vlastne teraz, v ére eura pýtajú. Neviem to celkom presne. Nikdy ich nepočúvam. Ako verklík, presne ako oni, opakujem, že im nič nedám, a nech mi dajú pokoj. Deti sa mi najprv líškajú, potom, keď pochopia, že nadarmo a zadarmo, pritvrdia a vyprevádzajú ma nadávkami.
Aj dnes. Nestihla som ani zaparkovať, keď sa pri aute objavila kapucňa a v nej malá počerná hlávka. Sentiment bokom, upozornila som svoje dieťa, ktoré takéto situácie ešte stále vyvádzajú z rovnováhy, že je tu žobravé cigánča, otvorila dvere a nahodila svoju hraciu skrinku ktorá hrala dookola: nedám ti nič, nedám ti nič.
Pri zvukoch takéhoto dueta - cigánča niečo drmolilo, ja som opakovala jasne a zrozumiteľne svoje „nie" som zavesila na Roxanku svoju kabelku a vybrala z kufra auta jej školskú tašku. A to decko nie a nie prestať. Zabuchla som kufor a už ma to dosť nebavilo. Už len bolo treba vysvetliť tej hlave v kapucni, že tu skončila.
„Nič ti nedám! Počul si? Prestaň si dookola niečo hundrať! Aj tak ti vôbec nič nerozumiem!"
Úloha splnená, už môžem odísť.
„Prepáčte, teta."
Dóóófrasa! A toto je čo - nové triky?! Hlúpe decko, teraz mi už máš nadávať! Nepovedali ti? Všetko jedno, vyberiem peňaženku a vysypem z nej všetky mince, ktoré v nej mám. Kapucňa poďakuje, malé rúčky sú plné rôznofarebného kovu a malé nôžky sa rozbehnú za roh, kde presypú svoj úlovok do veľkých rúk. Asi by som sa mala pohoršovať, ale v tejto chvíli je mi to dosť jedno.
Pointu nečakajte. Je to len krátky príbeh jedného piatkového popoludnia.
