Niektoré z variácií, čo sa ženám deje a nemalo by.
Žien sa každý pýta, či už majú frajera. Už na základnej škole. a to je neférové.
Obávam sa, že otázky typu: Už máš frajera, už máš frajerku sú štandardným otázkami ktorými ľudia zasypávajú deti už v predškolskom veku. A neskôr a neskôr. Je to vhodné ? Je to nevhodné? Neviem. Poznám človeka, ktorý sa celkom vážne a so všetkou vehemenciou, ktorej bol schopný (a bola to celkom sila) rozhorčoval nad tým, že sa ho príbuzná opýtala, ako sa majú. Teda on a jeho rodina. Siahodlho vysvetľoval, ak je to nevhodné, že sa do nich stará. Opakujem, išlo o otázku: Ako sa máte? Úplné šialenstvo.
Od žien sa očakáva, že sa budú starať o rodinu.
Kto konkrétne to očakáva? Partner, s ktorým sa rozhodli mať dieťa? Spoločnosť?
Ak je to partner, pripomínam, že ide o partnera, ktorého si ženy samé vybrali za otca svojho dieťaťa. Ak s takýmto očakávaním partnera nesúhlasím, možno by bolo najlepšie vyjasniť si to ešte pred tým, než prijmem rozhodnutie dať dieťaťu život. Rozhodnúť sa pre dieťa napriek tomu, že ja a potenciálny otec dieťaťa sa rozchádzame v pohľade na fungovanie starostlivosti o dieťa, znamená, že sa podriadim a kdesi vo mne zostane pocit, že je to nespravodlivé a môže za to očakávanie spoločnosti. V skutočnosti som len zbabelá. Zbabelá zabojovať za svoje presvedčenie. Zbabelá, že človeka, o ktorého stojím, stratím. No každý špás niečo stojí, ak bojujem, so stratami treba počítať. To nie je nefér, ani to nie je sexistické To jednoducho platí, pre ženy, pre mužov.
U žien sa rieši, či sa usmievajú a či nie, ako vyzerajú. U mužov nie.
Parafrázujúc Chestertona, k niektorým názorom môžete dospieť len preto, lebo niečo prehliadate. Skutočne si u mužov nevšímame ako vyzerajú a ako vystupujú? Niečo by o tom vedel povedať hlavný hygienik. Čítala som dokonca komentár, kde mu odporúčali prihlásiť sa do Extrémnych premien. Alebo Sulík, v čase, keď sa stal predsedom parlamentu a vykladal si pri oficiálnom obede kľúče na stôl. A čo posmeškov si užil Havel pre svoje krátke nohavice na inaugurácii. Matovič so svojim: One time next time, atď, atď. Stránka "Zomri" si dokonca raz, kvôli ich neforemným oblekom vzala na mušku všetkých premiérov postkomunistických krajín na jednej fotografii: A? Nie je to skôr tak, že ženy na takéto poznámky reagujú prehnane citlivo? A možno niekedy ani nie tie, ktorých sa kritika, či niekedy aj výsmech týka, ale vždy sa vyrojí zástup tých, ktorý z takejto pozornosti urobí symbol sexizmu. Naozaj? Nie je to skôr tak, že kritika tohto druhu sa u mužov berie ako konštatovanie faktov, či vyjadrovanie názoru na verejne vystupujúcu osobu a u žien je to zásadne "preto, že sú ženy". Nie je možné vstúpiť do jamy levovej (teda stať sa osobou vystupujúcou na verejnosti) a potom sa sťažovať, že sú v nej levy.
Ak sa žena ozve a presadí si svoj názor, je považovaná za mrchu.
A? Zakaždým, keď vstúpite do konfrontácie a uspejete v nej, na druhej strane je niekto, koho ste porazili. A ten asi rád nebude. A potom je tu pomerne veľká skupina tých, ktorí v sebe nikdy tú odvahu nenájdu a o to viac sa cítia nepohodlne, ak vidia, že niekto iný je odvážnejší a navyše s touto odvahou aj uspeje. Keďže ľudia len veľmi neochotne svoje zlyhania a svoj neuspokojivý život pripisujú sebe, vyrovnajú sa s tým pocitom nepohody jednoducho: Žena je mrcha, alebo niečo nepublikovateľné, muž je rovno niečo nepublikovateľné. A? Úspech sa neodpúšťa. Nikomu. ale tento fakt je unisex, takže sťažovať sa kvôli tomu, skôr vypovedá o nerealistických očakávaniach. ako o tom, že okolie na moju schopnosť presadiť sa a na môj úspech, reaguje tak preto, že som žena.
Prestaňte už, preboha, kuňkať.
