- o tom, kto je žid:
§ 1
(1) Za Žida podľa tohto nariadenia sa bez ohľadu na pohlavie pokladá:
a) kto pochádza najmenej od troch podľa rasy židovských starých rodičov;
b) židovský miešanec, ktorý pochádza od dvoch podľa rasy židovských starých
rodičov , ak
1. dňa 20. apríla 1939 bol alebo po tomto dni sa stal príslušníkom izraelitského
(židovského) vyznania,
2. po 20. apríli 1939 vstúpil do manželstva so Židom,
3. pochádza z manželstva so Židom, uzavretého po 20. apríli 1939,
4. pochádza z nemanželského styku so Židom a narodil sa ako nemanželské dieťa
po 20. februári 1940.
(2) Za židovského starého rodiča podľa rasy v smysle ustanovení tohto
nariadenia má sa pokladať ten, kto patril k izraelitskému (židovskému) vyznaniu.
- o tom, ako má byť žid označený :
§ 8.
(1) Židia sú povinní nosiť židovské označenie. Podrobnosti o tvare označenia
a o spôsobe jeho nosenia, ako aj všeobecné výnimky po dohode s rezortne
príslušným ministrom určí minister vnútra vyhláškou v Úradných novinách.
- o zákaze uzatvárať manželstvá židov a nežidov:
§ 9.
(1) Zakazuje sa uzavrieť manželstvo medzi Židom (Židovkou) a Nežidovkou
(Nežidom) a medzi Židom (Židovkou) a židovskou miešankou (miešancom).
(2) Kto vedome uzavrie manželstvo proti zákazu v ods. 1, potresce sa pre
prečin väzením do 3 rokov a stratou úradu a práva volebného.
§ 10.
Vedomý mimomanželský pohlavný styk medzi Židom (Židovkou) a Nežidovkou
(Nežidom) sa tresce ako prečin väzením do 5 rokov.
- o odňatí volebného práva:
§ 12.
(1) Židia nemajú volebné právo a nie sú voliteľní do Snemu Slovenskej
republiky ani do orgánov verejnoprávnych korporácií.
(2) Žid nemôže byť ustanovený za funkcionára štátu a verejnoprávnych
korporácií a ustanovizní vôbec.
- o zákaze vykonávania určitých povolaní a činností :
§ 14.
(1) Žid nesmie byť ustanovený za znalca, odhadcu, tlmočníka, sudcu laika,
konkurzného správcu, vnúteného správcu v súdnom alebo inom
pokračovaní, za poručníka, opatrovníka, vyjmúc ustanovenie za poručníka
a opatrovníka pre poručenca alebo opatrovanca-Žida.
§ 15.
(1) Žid nesmie byť zamestnaný v službách štátu, taktiež v službách
verejnoprávnych korporácií a verejných ustanovizní vôbec, počítajúc do
toho aj nositeľov verejnoprávneho poistenia, a to ani ich alebo nimi
spravovaných alebo dotovaných ústavov, podnikov, fondov a zariadení,
vyjmúc židovských kultúrnych, kultových a sociálne-zdravotných
ustanovizní ako aj Ústredne Židov.
§ 16.
(1) Žid nemôže byť:
a) verejným notárom (verejnonotárskym osnovníkom),
b) advokátom (advokátskym osnovníkom),
c) civilným inžinierom.
§ 18.
Židia nemôžu vykonávať lekársku a zverolekársku prax.
§ 20.
(1) Žid nemôže vykonávať lekárnickú prax.
(2) Žid nesmie byť majiteľom (spolumajiteľom) alebo koncesionárom
(spolukoncesionárom) verejnej lekárne s právom reálnym, radikovaným alebo
osobným.
§ 34.
(1) Žid nesmie byť vydavateľom, redaktorom (zodpovedným redaktorom), ani
prispievateľom nijakého časopisu okrem prípadného časopisu vydávaného
Ústredňou Židov.
(2) Židia (židovské sdruženia) nesmú mať nijaký ani periodický ani
neperiodický časopis. Časopis slúžiaci ich záujmom, nesmie vydávať ani nik iný.
- o zákaze vzdelávania židov :
§ 38.
(1) Židia sa vylučujú z akéhokoľvek štúdia na všetkých školách a učebných
ústavoch okrem škôl ľudových a okrem kurzov osobitne pre nich zriadených.
(2) Židia, či už ako jednotlivci, náboženské obce alebo korporácie a
ustanovizne, nemôžu si zriadiť nijakú školu alebo učebný ústav - okrem škôl
ľudových - a vzdelanie, ktoré podávajú tieto školy alebo učebné ústavy, nemôžu
nadobúdať ani súkromným vyučovaním.
§ 39.
(1) Židia v školopovinnom veku - okrem tých, ktorí sú príslušníkmi štátom
uznaných kresťanských cirkví - môžu svoju školskú povinnosť plniť iba v osobitných
ľudových školách alebo triedach, ktoré k tomuto cieľu určí Ministerstvo školstva a
národnej osvety.
- o zamestnávaní židov :
§ 43.
(1) Zamestnávať Žida v hocakom služobnom, pracovnom alebo učebnom
pomere možno len po udelení povolenia (ods. 3).
- o nadobúdaní vlastníckeho práva :
§ 57.
Židia a židovské sdruženia nemôžu nadobúdať vlastnícke a iné vecné práva k
nehnuteľnostiam, okrem prípadu dedenia.
Tento, takzvaný Židovský kódex obsahoval aj ďalšie
ustanovenia venujúce sa podrobne predovšetkým prevodom majetku židov na
nežidov s cieľom „ vylúčenia Židov a židovských sdružení zo slovenského
hospodárskeho a sociálneho života “ Jeho prijatiu predchádzali vládne nariadenia,
ktoré už od skorých prých dní Slovenského štátu postupne obmedzovali účasť židov
v jednotlivých oblastich života slovenskej spoločnosti a ich základné ľudské práva
práva.
Len pre ilustráciu. Už 30. marca 1939, teda 16 dní po vzniku
Slovenského štátu vydala jeho vláda Vládne nariadenie o zákaze výroby
bohoslužobných a náboženských predmetov kresťanských nekresťanmi a obchode
s týmito, podľa ktorého
výroba, rozmnožovanie bohoslužebných a náboženských predmetov
kresťanských (devotionalia), ako sú modlitebné knihy, ružence, voskové sviece,
obrazy svätých, paramenty, kríže a pod., ako i predaj týchto v obchodoch, na trhoch
a na pútiach židmi, sa zakazuje.
Stačí zobrať na vedomie obsah citovaných ustanovení vydaných
vládou Slovenského štátu a pripadá mi nemožné viesť polemiky o tom, akým bol
štát, kde platili takéto právne predpisy. Všetko ostatné sa javí malicherným popri
skutočnosti, že tí, ktorí v ňom vládli, upreli iným ľudom právo byť ľuďmi.
