Odpoveď som dostala, do kostola chodíme. Každú nedeľu.
Naposledy včera popoludní. Na Roxankinu obľúbenú bohoslužbu o tretej
popoludní v Dóme svätej Alžbety sme dorazili načas. Sedíme vpredu, aby dieťa
nielen počulo, ale aj videlo a okrem toho aj preto, že stoličky vpredu sú
zakaždým voľné. Zaujímavé....... Rad bezprostredne pred nami je úplne voľný.
Vlastne, práve sa k nemu došuchtala, pomáhajúc si pri nekonečne pomalej
chôdzi francúzskou barlou, zhrbená stará pani.
Omša sa začala. Prvé čitanie, druhé čítanie a nakoniec Evanjelium
svätého Jána. Kapitola o tom, ako sa učeníci Ondrej a Ján pýtali Ježiša, kde
býva. Kázeň o tom, že boh nebýva v abstraktnom nebi, ale všade a o jeho
prítomnosti na svätej omši.
Bohoslužba pokračuje. Starenka pred nami z pochopiteľných dôvod
nevstáva, nekľaká. Prichádza prijímanie. Roxanka vstáva a chce sa zaradiť do
tvoriaceho sa radu veriacich. Vzápätí postojí, pretože babka pred nami vstáva
tiež. Samozrejme pomaly a neobratne. Tak, už sú obe v rade. Pani sa pomaly
prišuchá ku kňazovi, dostane príjímanie a vracia sa späť. Po niekoľkých
krokoch padá dozadu. Našťastie za ňou stojaci ju zachytia. Nie je však koniec.
Babka nekordinovane niekoľkokrát mykne ľavou rukou a ľavou nohou a opäť
padá dozadu. Znovu ju zachytia a spojenými silami posadia na stoličku. Z radu
za nami vstane pán, pristúpi k starenke a podrží ju za ramená. Po chvíľke
sa vracia na svoje miesto s konštatovaním : „ Epilepsia. “
A je koniec. Kňaz udeľuje požehnanie, ľudia sa rozchádzajú.
Prežehnajú sa tvárou k oltáru, potom sa otočia a idú svojou cestou. Nakoniec
zostáva sedieť v kostole, bez povšimnutia, ponechaná svojmu osudu, na
stoličke vpredu, zhrbená stará babka.
Obávam sa, že na tej omši Ježiš, ktorého tam prišli veriaci hľadať,
bol. On prišiel, ale oni sa radšej pozreli inde.
„ Vtedy in on odpovie: „ Veru hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili
jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili. “ ( Evanjelium svätého
Matúša, kapitola dvadsiata piata, verš štyridsiaty piaty.)
