Kto je veriaci je ovca zo stáda, kto je neveriaci je komanč
(či ako sa to vlastne teraz komunistom nadáva). Kto je ateista je hrdý, kto
je veriaci nie je hrdý, aj keď by mohol byť. Kto je ateista ja diskriminovaný,
kto je veriaci je vysmievaný.
Dočítam, pozriem sa na Juraja - rýdzi abstrakt
neverectva, ako sa háda s Roxankou, ktorá chodí do kostola „ pretože verí
v Boha a je to jej povinnosť “ a logicky očakávam, že ich hádka sa sa týka
takej zásadnej otázky, ako je - prečo je lepšie veriť ako neveriť a prečo je
neverec kvalitnejším človekom ako poslušná veriaca ovca.
Trápne. Namiesto toho, aby sa ostreľovali argumentami
viery a neviery, hádajú sa o upratovaní.
No, určitá šanca, že si uvedomia, čo je ich konfesná
povinnosť tu je. Mohli by napríklad povedať:
Roxanka : „ Nútiš ma stále upatovať, lebo máš diktátorské a totalitné
sklony ako každý neznaboh. “
Juraj : „ Radšej budeš chodiť do kostola, lebo tam len sedíš, počúvaš
ohlupujúce reči a nemusíš nič robiť “
Ale oni dvaja sa nevedia hádať na úrovni princípov.
Omieľajú dookola svoje „ nebudem celý deň upratovať “ a „ nebudem po
tebe celý deň upratovať “.
Úprimne, nepoznám osobne nikoho, kto by považoval za
potrebné búchať sa do pŕs a okázalo vyznávať svoju vieru a nevieru. A nie
je to tým, že by v tomto čase, v tejto krajine boli veriaci či neveriaci
ostrakizovaní. Hysterické výkriky, že byť neveriacim znamená byť
vylúčený zo slepého stáda väčšiny môžu mať svoje miesto v hrubozrnej
agitke militantného ateistu, ale akákoľvek spojitosť s realitou Slovenska
tejto doby celkom zjavne chýba. Už len preto, že slepé stádo existuje
len vo vystrašenej fantázii autorov takýchto konštrukcií .
Tvrdiť, že na Slovensku na začiatku dvadsiateho prvého
storočia veriaci poslušne a bezmyšlienkovite preberajú myšlienky svojich
duchovných je rovnako smiešne, ako nerozumné.
Väčšina mojich príbuzných žije v dedinách a mestách
východného Slovenska, teda bašte katolicizmu. Takmer bezvýnimky sú to
veriaci ľudia. So základným aj vysokoškolským vzdelaním. A napriek
tomu, že ich tieto parametre predurčujú na to, aby boli tupými nástrojmi
myšlienok šírených manipulatívnymi duchovnými pastiermi, nepamätám
sa, že by ktokoľvek z nich, kedykoľvek svoj názor podoprel argumentom „
aj pán farár tak hovoril “
Pravda, nepamätám sa ani na to, žeby niektorí z nich okázalo
svoju vieru vyznávali. Ich rozhovory sa týkajú radostí a trápení života, detí,
práce zdravia. Veria ako dýchajú. Nemusiam o tom hovoriť, aby si boli istí
tým, že dýchajú. Nemusia hovoriť o tom, že veria. Veria.
Rovnako poznám ľudí, ktorí v Boha neveria. A z jedným
z nich už viac, než dvadsať rokov žijem. A doteraz nemáme jasno, kto je „
lepší vo svojej viere “ . Či ja, lebo verím, že Boh je, alebo on lebo verí, že
Boh nie je. Musím sa priznať, že sme sa ani len nepokúsili vyjasniť to. Ja
verím, aj on verí. Každý v niečo iné. A žijeme ďalej.
Úprimne, nechápem celkom dobre, prečo je pre mnohých také
dôležité tak nahlas deklarovať, v čo verím. Človek je predsa tým, čo žije.
A to či alebo v čo verí, by malo byť kdesi hlboko v základoch jeho motívov
a pohnútok. Podľa konania by však mal byť hodnotený či už tu alebo inde,
ľuďmi, alebo sebou samým.
Zdá sa, že tu niekde vzniká problém. Ak si totiž nie sme sami
sebou celkom istí, potrebujeme svoju hodnotu zdôrazniť tým, že sa
prihlásime k niečomu, čo je veľké, vznešené a najlepšie. A potom musíme
tú veľkosť, vznešenosť a pravdivosť hlásať a brániť pred útokmi všetkých
a všetkými prostriedkami.
Veď keby to, o čo sa opierame, nebolo práve takým, čím by
sme boli potom my ?
