Táto láska nie je za odmenu, nemusím si ju zaslúžiť, nemusím sa o ňu usilovať. Len sa ju snažím nezraniť. Nie je to ľahké. Srdce dospeláka je ťarbavé a ako si to už mnohokrát počula, stáva sa že „ toto som neurobila najlepšie. Ešte som nikdy predtým mamkou nebola a niekedy sa nerozhodnem správne.“ Žiadne výčitky, žiadna zlosť, žiadne podmienky. Nekonečná neha v tvojich očkách. Pabebože, je to také jednoduché a predsa sa stále znovu pristihnem pri tom, že takejto bezhraničnej a bezpodmienečnej láske sa musím od teba učiť.
Naučila som sa o sebe mnohé veci. Že si môžem dať položiť obrovského hada na plecia aj keď mám z hadov celý svoj život nepredstaviteľú hrôzu, len preto, lebo ty si chcela fotku s tým „ bielym milým hadíkom “ a ja som ťa predsa s tou príšerou nemohla nechať samú, že chytím do ruky žabu, ktorá sa mi neopísateľne hnusí, lebo tebe sa žabka páči a chceš ju vidieť zblízka, že skočím do vody, ktorej sa celý život otvorene alebo skryto bojím, len preto, lebo si to urobila aj ty a chceš, aby som bola aspoň trochu odvážna, že sa prestanem báť tmy, pretože ty si sa jej ani báť nezačala. Že pochopím, že ružová je vlastne nádherná farba, aj keď som si celý čas PREDTÝM myslela, že nie.
Odkedy si na tomto našom svete, neprešlo jediné ráno, aby si sa na mňa neusmiala. Tak samozrejme, ako keď vyjde slnko . Vlastne nie. Slnko vyjde každé ráno. Niekedy sa však stane, že ho za mračnami nevidno. Niekedy prší. Teda „ dofrasa prší“, ako hovorí ocko. Tvoj úsmev však zažiari každé ráno. V zime, v lete, v daždi, v tme, vyspatý či nevyspatý. Akoby tvoj prvý ranný pohľad bol kdesi vo vnútri tajomne navždy zviazaný s úsmevom, ktorý rozžiari tvoju tvár, moju tvár, izbu, svet. Sedem rokov.
