Tento príbeh sa mohol stať kdekoľvek. Mňa stretol minulý víkend pred vranovským Kauflandom. Určite to poznáte. Ledva vystúpite z auta, pribehnú k vám počerné deti, ktoré od vás drankajú peniaze. Na jedlo, samozrejme. Títo dvaja chlapci boli konkrétni. Chceli peniaze "na rožky".
Moje "nič vám nedám" ich, samozrejme, neodradilo. Pripojili sa ku mne a k mamke, ktoré sa so mnou vybrala na nákup a cestou ku vchodu hypermarketu stihli: 1. asi paťkrát pochváliť moje auto, 2. upokojiť mamku, že od nej nepýtajú nič, lebo "vy ste dôchodkyňa a nemáte peniaze".
Druhý z postrehov dvojice mojich neodbytných sprievodcov ma definitívne obmäkčil. Chlapcom som vysvetlila, že ak ma počkajú, kým nakúpim a po tom, čo vyložím vozík ho vrátia na miesto, môžu si nechať mincu, ktorú do vozíka vložím. Nadšenie dvojice nepoznalo hraníc. Áno, áno, áno, chlapci prikyvovali tak horlivo, že som sa začala obávať o celistvosť ich krčných chrbtíc.
Konečne sme dorazili k vozíkom. Paťdesiat centov alebo euro. Mysliac na to, kde peniaze nakoniec skončia, vyberám euro. Tesne pred tým, než som stačila mincu zasunúť do vozíka, zastavil ma dramatický výkrik jedného z chlapcov:
"Teta, tam stačí paťdesiat centov!"
Deti.
