Bieda je v tom, že s pribúdajúcim vekom, ľudským jedincom súdnosti ubúda a pribúda pocit, že nevyslovením svojho názoru na rôzne a najlepšie všetky problémy sveta, počínajúc globálnym otepľovaním a končiac nevhodným obsahom bilboardu na opačnom konci ulice, ochudobnia neodpustiteľne svet o myšlienky, ktoré si zaslúžia byť vyryté priamo do kameňa, najlepšie trojjazyčne, aby o niekoľko tisíc rokov neskôr rozpovedali budúcim generáciám, ako tá doska z Rosetty akí velikáni ducha raz chodili po tejto zemi.
Ružové to nie je ani s tými vonkajšími protibuľkacími faktormi. A opäť to nejako súvisí s vekom. Kým povedať tínedžerovi že hovorí z cesty je povinnosťou každého dospelého, len čo sa náš vek končí príponou „ dsať " stáva sa zrazu nevhodným, aby sme si vypočuli, že hovoríme veľa a zbytočne. Čím sme starší, tým viac ľudí predstiera, že si nás váži a tým je menšia šanca na to, aby sme sa dovedeli že „ buľkáme".
Jediným spoľahlivým indikátorom nášho „buľkania" vo veku váženosti sú deti. Nie je potrebné spomínať ani Hansa Christiána Andersena a Cisárove nové šaty. Všetci vieme že deti, aspoň do určitého veku majú zazračnú schopnosť vidieť, že čierne je čierne, biele je biele a hlúpe je jednoducho hlúpe. A najspoľahlivejšie sú v tomto smere deti vlastné. Tie cudzie totiž, ak sú SPRÁVNE VYCHOVANÉ, síce rozoznať, že hovoríme zbytočne, veľa a nerozumne vedia, ale vedia aj to, že také veci povedať dospelým, je neslušné.
Vlastné deti, hlavne ak sme neboli dostatočne dôslední pri vštepovaní axiómy „ dospelých si treba vážiť len preto, že sa dožili veku dospelosti "do ich detských hlávok, využijú túto našu nedôslednosť na to, aby si kritický postoj k dospelým, tomu čo robia a tomu, čo hovoria nielenže vytvorili, ale dokonca ho aj bez zábran prejavili. Aspoň voči vlastným rodičom.
Keď som povedala, že pokušeniu buľkotvorby neodolá nikto, myslela som naozaj nikto.Teda ani ja. Pretože som však už vo veku, ktorý v chronológií období ľudského života označujem ako mŕtvola starej kozy, ľudia sa ku mne správajú pietne. Teda žiadne ironické úškrny, žiadne prevrátené oči, ani zdvihnuté obočie, keď sa od počasia dostanem širokým oblúkom k nestálosti ľudskej povahy a skončím pri boji dobra a zla. Ako na pohrebe - pohnuté výrazy, smutné pohľady a nikto nedá najavo, že čaká, kedy skončím.
Takže jediným statočným, ktorý ma zakaždým nekompromisne upozorní na to, že sa dostávam do výšav mravných princípov, prehlbokého duchovna a všeobecných záverov o povahe sveta, je moje takmer deväťročné dieťa.
Zvyčajne ma zastaví v mojom rozlete zdvorilo ale neľútostne vetou:
„Mamka, prosím ťa ( prosím ťa, povie stále), mohla by si ma ušetriť tých svojich filozofických buľkov ? "
Zdá sa však, že vo svojom úsilí nie je natoľko úspešná ako by si predstavovala, pretože v poslednom čase nahrádza túto distingvovanú vetu jednoduchým, ale rovnako výrečným:
„ Buľk, buľk, buľk."
Alebo mi to povie takto:
Ukladám Roxanku na spánok. Mala náročný deň, takže ani veľmi neprotestuje. Ešte mi musí povedať o tom, že ju bolelo na tréningu kolienko. Poľutujem ju a ubezpečím, že ak ju kolienko bude bolieť znovu, pozrie sa naň teta doktorka. Pretože jej kolienko je najdôležitejšie na svete a ja urobím všetko, čo bude potrebné, aby ju netrápilo. Lebo všetky jej ponosy sú pre mňa veľmi dôležité.....buľk, buľk, buľk.
Očká môjho dieťaťa sú už napoly zatvorené a ja si uvedomím, že moje reči sú v tomto okamihu nanajvýš nevhodné a utnem svoj úlet:
„ Končím so svojimi filozofickými buľkami. Musíš spinkať. "
Takmer spiace očká sa nekonečne milo usmejú :
„ Mamka, rozprávaj. Mňa to tak strašne nezaujíma, že pri tom zaspinkávam. "
