O nepochopiteľnom a nezaslúženom prehliadaní tohto klenotu východniarčiny, konkrétne zemplínčiny svedčí aj to, že aj pozornosť môjho manžela, pôvodne Bratislavčana, zaujal až v posledných mesiacoch napriek tomu, že v rodine, ktorej súčasťou je už viac než 26 rokov, patria rôzne tvary tohto zvukomalebného slova medzi pomerne frekventované.
Predovšetkým moja mamka sa neustále zaujíma o to, či by "dachto daco neźid". Je prvou voľbou je zvyčajne najslabší článok - zať Ďurko, o ktorom vie, že vždy rád daco źi. Aj ten však zvyčajne odpovedá záporne, pretože źejsc daco zakaždým, keď sa ho svokra opýta, je aj nad jeho sily, a to napriek tomu, že toho źi pomerne dosť.
Odpovie teda zvyčajne, že už źid dosť a že už nič źejsc nechce.(Presnejšie, on vlastne pozná jediný tvar tohto slovesa ktorým je "źid" a ten používa v budúcom i minulom čase, v ktorejkoľvek osobe a rovnako v pluráli ako v singulári.) Mama sa zvyčajne nevzdá na prvýkrát, a opäť ho ponúka slovami:
"Šak źic choľem kus," no on sa vytrvalo bráni tým, že teraz už źid dosť a neskôr ešte niečo źi.
Po tejto odpovedi si mamka zvyčajne vyhliadne ďalšiu obeť a zaútočí otázkou, či by daco neźedla. na svoju vnučku, ktorá, súc štrnásťročná, odpovie, že už toho dosť źedla a už nemôže nič źejsc, lebo bude tučná.
Mamka je vo všeobecnosti najradšej, keď členovia rodiny śicko źedza, pretože vtedy má pocit, že sa o nich dobre stará. Jednoducho, keď je šicko źedzené. Aj keby sme źedli úplne všetko, otázkam, či by sme ešte daco neźedli sa tak či tak neubránime. tak radšej źime len toľko, koľko vládzeme źejcs, protože tušíme, že o nedlhý čas zasa niečo źime. Nemýlime sa a zakrátko nás opäť čaká výzva "źidzme daco" variovaná s výzvou "źicce daco", otázky či "nič neźime?" alebo či "by sme daco neźedli."
Už som poznamenala, že pôvab rôznych tvarov slovesa źejsc nie je možné vychutnať v písanej podobe, keďže, ako si možno pozorní čitatelia všimli, na jeho začiatku nestojí "ž" ale "ź", čo zodpovedá mäkkému ž, teda hláske, podľa prítomnosti či absencie ktorej v jazykovom prejave, spoľahlivo rozoznáte pravého východniara od imitátora. Hláska "ź" rovnako ako hláska "ś" by podľa môjho názoru mala byť zapísaná ako nehmotná kultúrna pamiatka, pretože nič tak zreteľne neodlišuje východniara ako nevýchodniara, ako práve tento zvuk, o správne vylúdenie ktorého sa vám je zbytočné, ak ste sa tu nenarodili, čo i len pokúšať.
Veľká noc je teda predo dvermi a my sa na ňu tešíme aj preto, lebo u mamky toho bude veľa na źedzeňe, ona nás bude ponúkať, aby sme šicko źedli a my šicko źime, aj keď nám bude jasné, že všetko by sme predsa len źejsc nemali, aby sme po Veľkej noci nemali výčitky, koľko sme toho źedli.
