Až na jedného. Malý chlapček vyšiel s otcom z Auparku. Z bezpečného tepla do zúriacej zimy. Sotva urobil niekoľko krokov, hláskom, ktorý prezvonil aj zavýjanie vetra, zvolal:
"Oci, pozri! Duchovia utekajú!"
Obzrela som sa a uvidela som to. Tesne nad zemou sa vznášali zástupy duchov, ktorí sa v podobe bielych a priesvitných závojov, rýchlosťou prekvapujúcou pre éterické bytosti, kamsi nezadržateľne ponáhľali. Kde som mala dovtedy oči?
Nestihla som si odpovedať na túto otázku. Do uší mi doľahol mrzutý hlas. Nerozumela som, čo chlapčekovi odpovedal, ale jeho tón nad akúkoľvek pochybnosť svedčil o tom, že jeho majiteľ je k existencii duchov krajne skeptický.
Od tejto príhody uplynulo niekoľko dní. Duchovia sa už nepreháňajú po košických uliciach a zima opäť nadobudla svoju obvyklú, nie príliš zimnú podobu. Zostala len otázka:
Kam odchádzajú tí malí chlapci, ktorí vidia v kúdoloch snehu duchov?
Vlastne dve otázky:
Odkiaľ prichádzajú tie zvláštne bytosti, ktoré nevidia, aj keď sa pozerajú?
