Málokto nevidel aspoň jeden z tých béčkových, céčkových aj déčkových filmov o invázii rôznych cudzích entít na zem, ktoré postupne premieňajú ľudí na infikované monštrá. Navonok síce naďalej vyzerajú rovnako, ale vo vnútri sú už spavúčení, zosliznutí alebo jednoducho len nežíví.
Obávam sa, že fantázia tvorcov týchto podradných filmov ďaleko zaostáva za realitou. Invázia nepredstaviteľných rozmerov už začala. Ulice, obchody, úrady sú plné nemŕtvol, ktorí uviazli kdesi medzi životom a smrťou. Nežijú, ani nezomierajú. Navonok majú všetky vlastnosti živého organizmu - pohybujú sa, dýchajú, prijímajú potravu, vylučujú a rozmnožujú sa. Dokážu dokonca aj niečo navyše. Sťažujú sa a nadávajú. Na vládu, na politikov, na málo peňazí, na neposlušné deti, na televízne vysielanie, na iných nadávajúcich.
No ako v každom správnom béčkovom filme, predsa im niečo chýba k dokonalej imitácii živého človeka. Niečo, čím ich poslední z tej zúboženej ľudskej hŕstky dokážu neomylne identifikovať.
Tí nemŕtvi - neživí sa totiž neusmievajú. Prefíkane sa snažia situáciám, v ktorých by sa obyčajný potomok ľudského pokolenia mal zasmiať, alebo čo i len usmiať, vyhnúť. Nerozprávajú sa navzájom v obave, že by boli odhalení. Vyhýbajú sa stretnutiam, aby nebolo vidno ich tvár, neschopnú úsmevu. Vo svojej rafinovanosti vymysleli také spôsoby komunikácie, pri ktorých ich ani nevidno, ani nepočuť. Jednoducho si píšu. Posielajú si emaily, kámošia sa zásadne na sociálnych sieťach a telefóny používajú len na esemeskovanie.
Ak sa vám nakoniec podarí prinútiť ich, aby s vami prehovorili, odhaliť sa dajú pomerne ľahko.
Znamenie prvé. Stretnutiu sa snažia vyhnúť. Ak sa im to napriek tomu nepodarí, pozerajú na vás bezduchými očami, s meravým výrazom na tvári, a nervózne sa snažia presvedčiť vás o tom, že sa kamsi ponáhľajú. Ak sa predsa len pokúsia usmiať, nadobudne ich tvár hrôzostrašný výzor. Ústa skrivené do úškľabku a nad nimi mŕtvolne chladné oči.
Znamenie druhé. Skúsite sa na nich usmiať vy. Alergická reakcia nasleduje okamžite. Najskôr vás obvinia, že sa im vysmievate. Potom vyrukujú s tvrdením, že svojím úsmevom alebo nedajbože smiechom, dávate najavo, že ste niečo viac ako oni a vyvyšujete sa nad nich. Nakoniec vás znenávidia, pretože vám je hej, keď sa máte dôvod usmievať sa, a oni sa musia brodiť životom plným špiny a hnusu a začnú snovať plány, ako vás o ten úsmev pripraviť.
A vtedy je najvyšší čas rozlúčiť sa. A ak vám je clivo pri spomienke na časy, keď neživí boli živými, môžete sa opýtať:
„ Kedy ste zomreli a kde sú vaše vaše hroby ? "
