Pred viac než desiatimi rokmi. Už som sa spokojne zaguľkatila do šiesteho mesiaca. Moja lekárka ma posiela na štandardné ultrazvukové vyšetrenie. Piatkové popoludnie, som posledná pacientka. Pán doktor poultrazvukuje, pohmká, pohmká ( už toto stačí na to, aby som sa cítila neznesiteľne neisto ) a potom spustí. Nie je to najlepšie. Čo nie je najlepšie ? Moje dieťa. Je malé. Aké malé ? Príliš malé. Je menšie ako 98 percent detí v tomto štádiu vývoja.
Počúvam, ako vo sne a mám pocit, ako by každé ďalšie slovo malo byť strašnejším a strašnejším ortieľom nad mojím milovaným dieťaťom. Pán doktor však pokračuje ďalej. Pýta sa ma, beriem nejaké vitamíny ? Áno, samozrejme, beriem ten klasický vitamínový doplnok pre tehotné, jedna tabletka denne.
Pán doktor sa napoly pobavene, napoly utrápene pousmeje, potom si vzdychne a poučí ma, že t a k é vitamíny sú dobré tak pre môjho manžela, ale pre mňa ? Poznám ten obchod z výživovými doplnkami z Kalifornie ? Nie ? No mala by som. Tam totiž majú presne to, čo ja, a hlavne moje dieťa potrebuje. Svitla mi nádej. Pán doktor je láskavý. Napíše mi na papierik názvy troch vitamínových preparátov, ktoré zachránia moje dieťa a nájde sa uňho aj vizitka toho obchodu , kde to všetko, čo potrebujem majú.
Ten istý piatok, krátko po pol piatej. Vrútim do dverí toho zázračného obchodu. Teda, rada by som sa. Dvere sú zamknuté. Otváracie hodiny skončili pred troma minútami. Zúfalo hľadám na dverám nejaké telefónne číslo, aby som mohla zavolať, že ja veľmi, ale naozaj veľmi potrebujem aby mi predali tie vitamíny ktoré z môjho malilinkého dieťaťa urobia zdravé, vyvinuté, veľké............
Mám šťastie. Vo vnútri ešte niekto je. Po treťom zabúchaní na dvere sa dobijem dovnútra a o pár minút si už odnášam tri vzácne škatule. Doma presne podľa návodu zhltnem ešte obutá z každej po dve tabletky a prečítam si, že takto to budem robiť každý deň . Teda po dve ráno a po dve večer.
Nasledujúci víkend som prežila ako v mrákotách. Neustále sa prenasledovali myšlienky na to, čo všetko sa s tým mojim úbohým malým, premalým dieťatkom môže stať. Ako sa možno ani nenarodí, ako sa narodí a nebude môcť žiť, ako bude žiť, ale.....Preplakávala som sa z hodiny na hodinu, ládovala som sa mäsom, ktoré som už desať rokov predtým nejedla, prenasledovali ma neznesiteľné výčitky, čo som to svojmu dieťaťu, kvôli svojim hlúpym zásadám urobila, rozmýšľala o tom, že by som tých zázračných tabletiek zjedla trochu viac.... a znovu a znovu dookola.
Konečne pondelkové ráno. Kopa zúfalstva, ktorá ešte pred troma dňami bola mnou, sedí prvá pred dverami ambulancie m o j e j lekárky. Neviem v čo dúfam, ale možno niečo vymyslí. Možno vráti čas, možno bude znova piatok a možno sa mi toto všetko len sníva. Minúty a desiatky minút sa vlečú neznesiteľne pomaly kým začujem svoje meno.
Som v ordinácii. Pani doktorka preštuduje správu z ultrazvuku a povie :
„ Dobre. "
Preboha, čo dobre ?! Veď nech to prečíta poriadne ! Čo dobre ?!
Odoženúc z posledných síl prichádzajúce mdloby, hlasom mŕtvoly šepnem:
„ Pán doktor povedal, že dieťa je príliš malé.... "
Pani doktorka znovu pozrie na správu a povie:
„ Nie, je také primerané. Nebojte sa, je úplne v poriadku. "
Mrákoty, ktoré ma posledné tri dni obklopovali sa pomaly rozplývajú. Znovu žijem. Takto sa asi cítil Lazar, keď vyšiel z hrobu. Ja už zasa žijem.
Postupne sa mi vracala nielen schopnosť žiť, ale aj schopnosť myslieť. Keď som sa popoludní vrátila domov, rozhodla som sa pozrieť lepšie na to, čo som si vlastne v tých škatuľkách, ktoré ma stáli niečo cez tisícku priniesla domov. Ale áno, boli to vitamíny. Jediný rozdiel medzi tými mojimi a týmito zázračnými bol v tom, že to, čo môj prípravok, vhodný tak pre manžela, obsahoval v jednej škatuľke, tu bolo rozložené do troch. Ani si nie som istá, kde nakoniec skončili. Juraj dojedol zvyšok šunky z našej chladničky a ja som sa preguľkala spokojne ďalšími troma mesiacmi, až k nebesky krásnemu dieťaťu ( už som niekde spomínala, že som načisto zmagorená matka) s učebnicovými mierami.
Ani po viac než desiatich rokoch nerozumiem tomu, prečo pán doktor, keď už s kámošom tie peniaze tak strašne potrebovali, si ich rovno nevypýtal. Vyzeral by možno ako úbožiak, ale to, čo robil, bolo úbohé tak, či tak. Takto bol z neho navyše úbohý kšeftár.
