Spomienky na Mikuláša z môjho detstva sú spomienkami na ten zvláštny deň, keď som od rána čakala na večer s úzkosťou a radosťou zároveň. Všetko sa mi v ten deň zdalo.. dnes poviem magické. A keď sa zvečerilo a ja som sa vracala zo školy, ešte aj tá tma mi pripadala iná, ako iné tmy. Napäto som pozorovala, či sa spoza najbližieho rohu nevynorí veľká, bradatá postava. A ten večer ! Ruky ako ľad, šteklenie v brušku a striehla som na každý zvuk, ktorý sa ozval na chodbe. Lebo Mikuláš vždy zadupotal a my so sestrou sme sa okamžite ocitli na pohovke pri mamke a s malou dušičkou čakali, kedy zabúcha na dvere. Nepamätám sa už celkom presne ako vyzeral, ale nikdy som ani na okamih nezapochybovala - toto je skutočný Mikuláš. A to ani v tom čase, keď som už vedela, že ten Mikuláš je môj otec. Vedela som to pred TÝM aj po TOM, ale v tom okamihu, keď vstúpil do izby som vedela, že práve k nám prišiel Mikuláš.
Nepamätám sa ani na jeden konkrétny darček, ktorý som od Mikuláša dostala, ale to ani nie je dôležité. Samozrejme, vtedy, v tej chvíli som sa potešila, ale tá radosť nevyplynula z toho, čo som dostala, ale z toho, že som obstála.
Bola som dobrá ? Ani neviem, čo som na túto otázku odpovedala. Najskôr nič a musela mi pomôcť mamka, ktorá zakaždým potvrdila - áno, bola som dobrá. A ešte na dôkaz toho, že som dobré dieťa, modlitbička .
Áno, ten neopísateľný pocit radosti a úzkosti pramenil z tých malých veľkých detských obáv, že vtedy, v tej chvíli sa ukáže, aké som dieťa. Teraz môžem sofistikovane polemizovať o tom, čo je dobré a čo je zlé, ale vtedy bolo všetko jasné. Detská dušička nerieši, čo je dobré a čo je zlé. Dobré je dobré, zlé je zlé. Všetko je jasné. A čo sa ukáže práve vtedy, keď sa Mikuláš opýta ?
Prešli roky a roky a napriek tomu, že dnes sa ma už Mikuláš nepýta, či som bola dobrá, ten deň je pre mňa tým najčarovnejším v celom roku. Ešte stále mám pocit, že tma je na Mikuláša iná a zvuky znejú inak. Iba opýtať sa, či obstojím, musím sama seba.
