Tak a teraz keď tu zostala len hŕstka outsiderov, je načase ísť s úprimnosťou ešte ďalej. Milujem Malého princa. A to stačí. Lebo, dovolím si na tomto mieste parafrázovať ďalšiu literárnu postavu - kto vie, pochopí, kto nevie, tomu je zbytočné vysvetľovať.
Stretnutie. Zopár dospelých a jedno dieťa. Príliš malé na to, aby sa dokázalo nudiť. Pred životunebezpečným vplyvom počúvania superdôležitých rečí dospelých sa múdro chráni najtypickejšou zbraňou malých detí. Nájde kúsok papiera, fixku a kreslí. Keď svoje dielko na poznámkovom papieriku dokončí, rozhliadne sa. Jej pohľad uľpie na mne. Asi vyzerám, ako človek, ktorý naliehavo potrebuje, aby ho niekto potešil.
„Nakreslila som ti obrázok," malá princezná podíde ku mne a podá mi práve dokončené dielko. Domček, nad ním slniečko.
„Krásny obrázok," zhodnotím kresbičku a ako správna dospeláčka, ktorá nikdy nie je spokojná s tým, čo má, hneď žiadam viac.
„Nemohla by si nakresliť aj mňa?"
Dieťa sa na mňa pozrie napoly pobúreným a napoly ľútostivým pohľadom. Chvíľu porozmýšľa, či jej tá nechápavá a nenásytná osoby stojí za odpoveď. Potom sa nado mnou predsa len zľutuje a povie:
„Ty si predsa v tom domčeku."
To je asi tak všetko, čo som chcela napísať. Už len pripojím svoj portrét. Myslím, že som sa jej celkom podarila. Osobitne ten môj odporný, sarkastický úsmev vystihla dokonale.
