Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(2)
Prebrali sme už všetky novinky z príbuzenstva aj z ulice. A tak ľahko a samozrejme, ako keď hovorila o všetkých tých banalitách každodenného života, moja sedemdesiatštyriročná mamka pokračuje v rozhovore:
„Teraz, keď je už dlhšie vidno, sedávam za súmraku v izbe a pozorujem, ako sa pomaly stmieva. Želala by som si, aby ste sa toho mohli aj vy dožiť. Keď budete mať toľko rokov ako ja, aby ste mohli len tak pokojne sedieť a vidieť ako sa stmieva. Veľmi si to pre vás želám.“
Ja si v tej chvíli neželám nič. Okrem toho, aby bol so mnou ešte nekonečne dlho človek, ktorý pre svoje deti chce len to, aby mohli v starobe pokojne sedieť za súmraku.
