Mám vitiligo. Objavilo sa pred mnohými rokmi. Najprv malá biela škvrnka pri pravom oku. Z tých čias si pamätám na jednu zábavnú príhodu. Stretla som sa so spolužiačkou z vysokej školy. Dlhší čas sme sa nevideli. Uprostred rozhovoru sa ma zrazu opýtala:
„ Čo to máš pri oku ? “
„ Vitiligo. “
Niekoľko sekúnd ticha. „ Aha. Vôbec to nevidno. “
Z malého fliačika sa stali obrovské biele škrvrny, rozprestierajúce sa okolo obidvoch očí. Teraz už sotva niekto povie s vážnou tvárou „ vôbec to nevidno “. ( Pre lepšiu predstavu odporúčam prizrieť sa pozorne obrázku vpravo. )
Usúdila som, že nie je vhodné ľudí, s ktorými sa stretávam, trápiť pohľadom na moju pestrofarebnú tvár. Úprimne, ani mňa ich nekonečnými radami, o tom, čo všetko mi zaručene pomôže. Ak existujú chlapi, ktorí doteraz nepochopili, na čo je dobrý mejkap, teraz sa im rozšíri obzor. Aj na to, aby z bielo-béžovo-hnedej tváre urobil jednofarebnú. Aspoń na prvý pohľad.
Sobotné ráno. Chystáme sa na návštevu k babke.
„ Už si hotová ? “ naháňa ma nedočkavo Roxanka.
„ Už si len dám mejkap.“
„ Načo ? “ začudovane otvorí očká: „ Veď nejdeš na pojednávanie. Nikto ťa neuvidí.“
„ Ty ma uvidíš. “
Najsladší úsmev na svete: „Ja mám svoju mamku leopardicu.“
A aby nebolo žiadnej pochybnosti o tom, kam patrí ona, vzápätí dodá: „ A ja som tvoje malé leopardiatko. V našej krajine malé leopardiatka ešte nemajú škvrny.“
