Nie, že by Košice neboli na východe. Aj sú, aj nie sú. Geografickou polohou určite. No nárečie tu začujete tak na trhu na Dominikánskom trhu a pri vystúpeniach folklórnych skupín. Ja mám na mysli iný Východ. Ten východ, ktorý bol a je mojim domovom, aj keby som odišla na druhý koniec sveta.
„ Serus Ivet, jak še maš ? " vychŕlil na mňa na benzínke v Košiciach vedľa tankujúci človek príval slov ešte pred tým, než som stihla vystúpiť z auta aj druhou nohou. Zložím si slnečné okuliare a zaostrím. Á, náš sused z Vranova. Presnejšie našim susedom bol asi do mojich piatich rokov. Potom sa odsťahovali do inej časti mesta a odvtedy sme sa videli hádam desaťkrát. Čas tu zjavne nehrá žiadnu úlohu. Jednoducho som tá Iveta zo susedného domu, ktorú poznal ako malé dzecko a odvtedy sa nič podstatné nezmenilo.
Ivet..... Žiadna zdrobnenina a predsa ma toto oslovenie poteší, ako žiadna „Ivetka" od ľudí s ktorými som nikdy nechcela byť a ani nebudem kamarátka. „Ivet " je čosi ako vôňa agátových kvetov, ktoré sme, ako malí, dychtivo jedli. Doteraz si pamätám tú sladkú chuť, aj si občas agátový kvet odtrhnem, ale dnes mi prinesie už len spomienku na dávnu radosť. Dnes jem creme brulle s pomarančovým karamelom a mascarpone s marinovanými jahodami. Niečo také sladké ako agátové kvety, však už sotva ochutnám. Len tá vôňa koncom jari mi tú sladkosť každý rok pripomína...
Ten východ, kde sa nedá skryť, pretože sa stále nájde niekto, kto vás nevysvetliteľným spôsobom identifikuje. Na východe jednoducho niet kam ujsť. Ani pri mojom „tajnom" výlete s Jurajom na Domašu. Tajným bol, len kým sme sa neusadili v prvej krčme. Pri stole sa pristavila pani, ktorú som nikdy nevidela, skontrolovala moju totožnosť, áno, presne vedela čia som a ako sa volajú moji rodičia a s najväčšou samozrejmosťou zisťovala, čo tam teda robím.
Ten východ, kde, aj keď sa rozprávame, vyzerá to občas tak, ako by sme sa hádali. Pretože emócie východniara, nie sú roztok rozriedený tak, že nemá chuť ani vôňu. Každé slovo má svoju farbu. Taká farebná hudba. Krikľavo pestrá.
Mrzí ma, že sa do môjho nárečia mieša čím ďalej, tým viac slovenčiny. Moja reč začína byť komickou zmesou spisovného jazyka a nárečia. Takým negatívom reči východniara, ktorý sa snaží hovoriť spisovne. Snaží sa nepoužívať to mäkké „š" a „ž", namiesto „studzenina" hovorí „studenina" namiesto „šikac" „sikať" a beznádejne sa usiluje nárečie zaodieť do bizarných obrysov slovenčiny.
Prichádzalo to tak nebadane. Jedného dňa som si uvedomila, že už sa rozprávam po slovensky aj s rodičmi a úporne sa snažím dať svojím slovám nárečové koncovky. Pomaly to vzdávam. Z času na čas ešte pobavím Roxanku perlami typu „hrižaca dziňa", „kosmačky" a „cibzar", ktoré ona očarene opakuje.
Niektoré veci som sa však neodnaučila doteraz. Napríklad to, že prihovárať sa cudzím ľudom sa nepatrí. Ešte stále sa mi stáva, že neodolám nutkaniu povedať len tak, niekoľko slov, úplne neznámym ľuďom. Asi sa to nehodí. Aspoň podľa toho, ako rezervovane a ostražito reagujú. A ja chcem len prehodiť zopár viet. Pretože som jednoducho východniarka.
