Časy sa zmenili. Uvedomila som si, keď sme boli asi pred mesiacom na kinohit 2012. Katastrofické filmy neboli nikdy na mojej čiernej listine. Človeka zaujmú a až keď napätie opadne, uvedomí si poniektoré logické a iné krátke spojenia. Ale, ako odporúčam Jurajovi - Keď chceš vidieť realitu, pozeraj sa z okna.
Po zhliadnutí 2012 som si však uvedomila, že vývoj v kinematografii sa za posledných 9 rokov mojej neprítomnosti v hľadisku kín, vybral zaujímavým smerom. Jednoducho, tvorcovia majú zrejme pocit, že tlačiť na pílu je potrebné z celej sily, lebo inak nemajú šancu zaujať publikum zhýčkané čoraz ohromujúcejšími efektami, a ak by držali katastrofické deje v medziach akej-takej, aspoň chvíľkovej uveriteľnosti, nezaujali by.
Keď vo filme Nebezpečná rýchlosť Sandra Bullock preletela autobusom ponad medzeru v nedostavanej diaľnici, bola to jasne nadsadené a bolo to zábavné. Ak vo filme 2012 padajú domy, stromy, mosty, lietadlá tesne za unikajúcich hlavných hrdinov a u 9 ročného dieťaťa to vzbudí smiech na mieste, kde by sa malo preukrutne báť, asi sa niečo nepodarilo.
Hej, keď chcem vidieť realitu, mám sa pozrieť z okna. Ale pri katastrofickom filme by som hádam občas mala byť aj v napätí. Smiech, ak sa dobre pamätám, by mali vzbudzovať hlášky podobné tým, ktorými odľahčoval atmosféru ruský kozmonaut Lev v Armagedone. To už neplatí ?
A teraz k tomu Avatarovi. Samozrejme, od filmu prístupného pre všetky vekové kategórie, nemôžete očakávať nič, čo by diváka zneistilo v jeho chápaní o čom ten film vlastne je. Uvedomujem si, že vo veku, ktorý označujem výrazom mŕtvola starej kozy ( ja viem, že som to už niekde písala ), nie som cieľovým divákom tohto opusu. Napriek tomu, obávam sa že ani moja dcéra, ktorá je vo svojich deviatich rokoch týmto filmom unesená, už o desať rokov ( a to bude mať devätnásť ) nebude chcieť tento film vidieť znovu.
Áno, úžasné efekty. Prvýkrát som videla film v 3D formáte. S okuliarmi, ktoré tesne predo mnou mal niekto takmer 3 hodiny na nose. Priznávam, ohromujúce. Máte pocit, že lietajúce predmety do vás narazia. Napriek tomu. Neviem prečo, a vlastne viem, ma napadla tá Catullova básnička o krásavcovi Sufenovi, ktorý píše básničky a jeho knihy vyzerajú úžasne („ priam kráľovský to pergamen, kraj zlatom zdobený "), obsah je však prostoduchý. Stačí to na knihu? Stačia špeciálne efekty na dobrý film?
Ak sa aj zmierim s tým, že mojou úlohou pri tomto filme je sprevádzať naň moje dieťa, predsa len, niečo nie je v poriadku. Hlavný hrdina si zoči voči nástrahám a nepríjemným prekvapeniam ponadáva. Tak od srdca. Tak, že ak by takýto slovník použilo niektoré z tých detí, ktorým je film určený, asi by im bolo kategoricky vysvetlené, že takto sa nerozpráva.
Hej, rátam s tým, že sa nájde dosť z tých, ktorí ma obvinia z prudérnosti a budú mi chcieť vysvetliť, že ak niekto visí medzi nebom a zemou nebude prednášať vety typu : „ Ako sa len z tejto situácie mám dostať? " Zaujímavé, pamätám sa na mnoho filmov, ktoré som ako dieťa pozerávala a dajako nemôžem vyloviť z pamäti, taký, kde by hlavní hrdinovia nadávali spôsobom , ktorý nepatrí do bežnej komunikácie v slušnej spoločnosti. Dej nebol o nič menej napínavý a hrdinovia neboli o nič menej uveriteľní. Ale možno sa za tých 30 rokov slušná spoločnosť zmenila.
Aj keď... Tých, ktorí sa pamätajú ma Miloša Kopeckého, nemusím presviedčať o tom, že to nebola žiadna éterická osobnosť, vznášajúca sa nad týmto zlým a skazeným svetom.
A predsa. V jednom rozhovore opisoval svoj zážitok z akejsi knihy, ktorú čítal v neskorom detstve a prekvapilo ho, že tam našiel jedno hrubé slovo. Majster potom rozprával o tom, aké to bolo vtedy šokujúce a aké je dnes bežné, používať takéto výrazy. Na tento rozhovor si spomeniem zakaždým, keď sa mi zdá zvláštne, akou samozrejmou časťou našej komunikácie sa stali tieto hrubosti. Asi preto, že sme stále viac a viac slobodní. A môžeme všetko. Aj keď nie všetko buduje. Ale kto by sa už o nejaké budovanie staral. ( Autor, ktorého parfrázujem mi určite odpustí ak ho nebudem citovať ;-) )
