Sir Douglas Mawson (1882-1958) bol austrálsky geológ a antarktický prieskumník. Mal bohatý intelektuálny potenciál, ktorý sa vyrovnal jeho zručnosti, fyzickej zdatnosti a odvahe. To všetko sa podpísalo pod expedičnými výsledkami, vďaka ktorým sa zaradil na popredné miesto medzi najväčšími svetovými polárnymi bádateľmi.
Douglas Mawson sa narodil dňa 5. mája 1882 v britskom meste Yorkshire. Keď mal 4 roky, jeho rodičia sa presťahovali do Sydney v Austrálii, kde Mawson vyštudoval geológiu. Bol študentom slávneho geológa sira Edgewortha Davida, ktorý si veľmi skoro všimol jeho výnimočné vedecké schopnosti. V roku 1902 absolvoval aj štúdium banského inžinierstva a začal vyučovať na univerzite v Sydney.
V roku 1903 sa Mawson zúčastnil geologického prieskumu ostrovov Nové Hebridy v Pacifiku. O dva roky neskôr sa stal prednášajúcim a neskôr získal titul profesora mineralógie a geológie na univerzite v Adelaide, kde pôsobil do konca svojho života. Rýchlo si získal povesť vynikajúceho učiteľa, ako aj uznávaného vedca a muža činu.
Po prvýkrát sa Mawson stretol so snehom a ľadom až v Antarktíde. Bolo to počas Shackletonovej expedície Nimrod v rokoch 1907-1909, na ktorú ho vzal so sebou práve sir Edgeworth David. Dvadsaťšesťročný geológ a mineralóg Douglas Mawson bol v priebehu tejto expedície účastníkom trojčlennej výpravy, ktorá po náročnej ceste úspešne dosiahla južný magnetický pól.
Po návrate zo Shackletonovej expedície sa Mawsonovo meno stalo známym a rešpektovaným. Robert Scott sa pokúšal získať Mawsona pre svoju Expedíciu Terra Nova, avšak Mawson jeho ponuku odmietol, pretože v tom čase už plánoval svoju vlastnú expedíciu s cieľom zmapovať 2.000 míľ dlhý úsek antarktického pobrežia, ktoré sa nachádzalo priamo na juh od Austrálie. Podarilo sa mu získať podporu Austrálskej spoločnosti pre pokrok vedy a dôvera, ktorú mu vyjadrili, ho zaviazala k uskutočneniu svojej expedície.
Expedičná loď
Prvé, čím sa organizátor expedície zvyčajne zaoberá, je loď. Pri hľadaní vhodnej lode Mawson požiadal o pomoc Johna Kinga Davisa, ktorému ponúkol post kapitána lode a druhého veliteľa výpravy. Davis pôvodne slúžil ako hlavný dôstojník počas Shackletonovej expedície na lodi Nimord a pôsobil ako jej kapitán na spiatočnej plavbe do Anglicka. Mawson sa s ním počas spomínanej expedície spriatelil a Davis, ktorý mal o Mawsonovi vysokú mienku, bez váhania jeho ponuku prijal.
Mawson dúfal, že sa mu podarí získať jednu z už existujúcich antarktických expedičných lodí – ako Discovery, Nimrod, alebo Scotia, ale žiadna z nich nebola k dispozícii. Keď mu Davis predstavil loď Aurora z flotily Dundee, postavenú v roku 1876 a určenú na lov tuleňov v Arktických moriach, zapáčila sa mu na prvý pohľad. V roku 1884 sa Aurora zúčastnila plavby na záchranu Johna Franklina. Bola to robustná loď s výtlakom 380 ton, mala tri sťažne, dĺžku 50 metrov a šírku 9 metrov. Jej výkon zvyšoval pridaný parný stroj. Masívny dubový trup bol opláštený silným a odolným plechom. Pevné bočné trámy podopierali dve úrovne vodorovných trámov.
Loď stála 6.000 libier, čo Mawson považoval za výhodnú kúpu a v roku 1910 ju pre svoju Austrálsku expedíciu do Antarktídy aj zakúpil. Davis dohliadal na rozsiahlu rekonštrukciu lode, ktorá zahŕňala zmeny jej technického vybavenia a veľkú vnútornú reorganizáciu, aby poskytla vhodné ubytovanie pre posádku, miestnosti pre vedecké laboratóriá, ako aj úložný priestor navyše. Špecializované vybavenie, potrebné pre oceánografický program, zahŕňalo dve sondážne zariadenia. Prvou bola sonda Lucas, určená na prácu v hĺbkach až do 10.970 metrov, ktorú expedícii zapožičal William Speirs Bruce, a druhou bola ľahšia Kelvinova sonda na použitie v menších hĺbkach.
Mawson tiež získal malý jednoplošník od spoločnosti Vickers, pre jeho možné využitie v Antarktíde a značnú reklamnú hodnotu. Lietadlo bolo odoslané do Austrálie, kde sa počas predvádzacieho letu ťažko poškodilo. Mawson sa po tejto skúsenosti vzdal ambície lietania v Antarktíde, ale lietadlo predsalen do Antarktídy priviezol. Odstránili mu krídla a upravili trup a využili ho na pohon motorových saní. Popri lietaní sa Mawsonove technologické záujmy rozšírili o novinku – využitie bezdrôtovej telegrafie.
Po diskusiách s Meteorologickým úradom Commonwealthu sa Mawson rozhodol zriadiť malú základňu na ostrove Macquarie, ktorý leží približne v strede medzi Tasmániou a Antarktídou, aby fungovala ako prenosová stanica pre prenos bezdrôtových správ medzi Antarktídou a Austráliou. Zriadenie základne na Macquarie malo ďalšiu výhodu v tom, že umožnilo prvý riadny prieskum a vedecké štúdium ostrova a jeho okolia. Rozhodnutie zriadiť bezdrôtovú prenosovú a vedeckú stanicu na ostrove Macquarie znamenalo vykonať nábor päťčlenného tímu, ktorý by na ostrove vybudoval základňu a počas celej expedície by na nej pracoval. Za velenie prenosovej stanice na ostrove Macquarie, Mawson vymenoval Georga Ainswortha z Meteorologického úradu Commonwealthu, ktorého dopĺňali dvaja bezdrôtoví technici a dvojica vedeckých pracovníkov - geológ a biológ.
Posádka
Pred návratom z Británie do Austrálie Mawson získal do pozície veliteľa jednej z dvoch pevninských základní - polárneho veterána Franka Wilda. Mawson pozval na expedíciu aj Belgravea Edwarda Ninnisa, 23-ročného poručíka Britskej armády, aby sa staral o päťdesiat záprahových psov expedície, ktorých priviezli z Grónska. Ninnis prijal pozvanie aj napriek tomu, že nemal so psami žiadne predchádzajúce skúsenosti. Ninnisovým partnerom pri starostlivosti o psy mal byť ďalší začínajúci psovod, Xavier Guillaume Mertz, švajčiarsky šampión v skokoch na lyžiach a horolezec, ktorého lyžiarske schopnosti mali byť pre expedíciu dôležitým prínosom. Aby sa zachoval prevažne austrálsky charakter expedície, Mawson naverboval svojich vedeckých kolegov z univerzít z Austrálie a Nového Zélandu. V kľúčových vedeckých pozíciách pracovali Eric Webb, 22-ročný Novozélanďan, ktorý sa stal hlavným vedcom pre skúmanie magnetizmu a Cecil Madigan, tiež 22-ročný začínajúci vedec, ktorý bol vymenovaný za meteorológa hlavnej základne. Za fotografa expedície vybrali Franka Hurleyho. Hurley ponúkol svoje služby zadarmo ihneď, ako sa dozvedel, že Mawson organizuje expedíciu. Bol to mladý, síce amatérsky, ale nadšený fotograf, ktorý presvedčil Mawsona, že bude na expedícii užitočný. Hurleyho matka vytrvalo intervenovala u Mawsona proti účasti jej syna, pretože ho považovala za neschopného prežiť v Antarktíde, ale Mawson nedal na jej rady a urobil dobre. Hurley odviedol výbornú prácu a vďaka jeho záberom sa podarilo expedíciu skvele zdokumentovať. Po skončení expedície sa z Hurleyho stal svetovo uznávaný fotografický reportér, ktorý zaznamenal dianie v obidvoch svetových vojnách.
Financie
V snahe podporiť Mawsonovu expedíciu, Shackleton presvedčil tlačového baróna Lorda Northcliffa, aby v britskom denníku Daily Mail zverejnil výzvu na získanie finančných prostriedkov. Zverejnenie inzerátu malo za následok okamžitý príliv peňazí – len za prvé dva dni sa nazbieralo viac ako 6.000 libier. Britská vláda venovala expedícii 2.000 libier a po úspešnej Mawsonovej prezentácii prispela Kráľovská geografická spoločnosť sumou 500 libier. Celkový príspevok od čitateľov Daily Mail dosiahol 10.000 libier. Austrálska federálna vláda poskytla 5.000 libier a Britská vláda 18.500 libier. Mawsonovi sa aj s príspevkami od individuálnych sponzorov podarilo vyzbierať celkovo 38.000 libier, čo bola nemalá suma, ale ešte stále nižšia, než akú predstavovali záväzky týkajúce sa výdavkov na expedíciu. Vyzbieraná suma bola však dostatočne vysoká na to, aby Mawson spustil prípravy na svoju expedíciu. Finančné zbierky pokračovali aj počas trvania expedície, čo bolo veľmi prínosné, pretože dovtedy ešte žiadna polárna expedícia nedodržala plánovaný rozpočet.
Wireless Hill na ostrove Macquarie
Plány austrálskej antarktickej expedície boli ambiciózne a ďalekosiahle z hľadiska kvantity a kvality vedeckých údajov, ktoré sa mali zhromaždiť, ale nezahŕňali žiadny pokus o dosiahnutie južného pólu. Hneď po vyplávaní sa plánovalo vykonať oceánsky prieskum a prieskum ostrova Macquarie, ktorý leží asi 1.400 km juhovýchodne od Hobartu. Po vyložení nákladu pre ostrovnú skupinu mala loď zamieriť na antarktickú pevninu, kde sa plánovalo vybudovať dva tábory. Hlavná základňa, tzv. Východná výskumná základňa mala mať kapacitu 18 členov a druhá - Západná výskumná základňa s 8 prieskumníkmi mala byť vybudovaná na antarktickom pobreží vo vzdialenosti približne 1.200 kilometrov smerom na západ od hlavnej základne. O rok neskôr sa mala loď Aurora pre obidve prieskumné skupiny vrátiť a odviezť ich do Austrálie.
Plne naložená expedičná loď Aurora vyplávala z Tasmánskeho prístavu Hobart dňa 2. decembra 1911 a podľa plánu nabrala kurz na ostrov Macquarie, ktorý ležal približne na polceste do Antarktídy. Už v prvú noc po vyplávaní sa vietor zmenil na prudkú víchricu. V dôsledku toho sa začalo po lodi pohybovať veľké množstvo palubného nákladu a posádka mala plné ruky práce s jeho zabezpečením. Jedna z nádrží pitnej vody za vyliala, čo značne obmedzilo jej spotrebu počas plavby a voda musela byť na prídel. Drsné počasie pokračovalo aj počas ďalších dní a hrozilo vážne poškodenie lode, ako aj odplavenie časti nákladu. Nakoniec sa počasie umúdrilo a 11. decembra 1911 sa na obzore ukázal ostrov Macquarie. Počas prieskumnej plavby okolo ostrova, na jeho severnom konci našli posádku nedávno stroskotanej lode Clyde, ktorú odviezla do civilizácie pomocná zásobovacia loď Toroa, ktorá sprevádzala Auroru.
Po pristátí na ostrove Macquarie sa muži dali do budovania základne. Čoskoro bola postavená drevená chata pre ubytovanie päťčlennej skupiny pracovníkov, ako aj bezdrôtová stanica rádiového vysielača s dvoma vysokými anténami. Táto stanica mala slúžiť na prenos signálu z Antarktídy do Austrálie a naopak. Bol to historicky prvý vysielač, ktorý zabezpečil spojenie s polárnou expedíciou v Antarktíde.
Skupina odborníkov pod vedením Georga Ainswortha začala s dennými meteorologickými pozorovaniami od 1. januára 1912, ešte počas stavby budovy stanice na vysokom kopci, ktorý nazvali Wireless Hill. Do polovice februára 1912 bola stanica v prevádzke a nadviazala kontakt so Sydney. Od 12. mája 1912 vysielala denné správy o počasí na Nový Zéland do Wellingtonu. Signály z antarktického Cape Denison zaznamenali po prvýkrát dňa 25. septembra 1912. Po počiatočnom prijatí signálov sa spojenie prerušilo a až 20. februára 1913 bola konečne nadviazaná obojsmerná komunikácia so základňou na Cape Denison. Od tohto dňa sa vymieňali správy pravidelne, bez prerušenia až do skončenia expedície. Muži na základni v Macquarie, ktorí očakávali, že ich po roku odvezú naspäť do civilizácie, sa vo februári 1913 dozvedeli, že hlavný tábor na Cape Denison bude v prevádzke ešte jednu zimnú sezónu, čo znamenalo, že vysielač na Macquarie bude preto musieť zostať obsluhovaný až do konca novembra 1913.
Východná výskumná základňa - Cape Denison
Dňa 23. decembra 1911 Aurora opustila ostrov Macquarie a vyplávala na juh. Do zálivu, ktorý Mawson pomenoval Commonwealth Bay, dorazili dňa 7. januára 1912. Loď zakotvila pri chránenom myse Cape Denison a na more spustili čln, aby preskúmali pobrežie. Na skalnatom pobreží sa nachádzal veľký počet voľne žijúcich živočíchov, prevažne Weddellove tulene a tučniaky Adelie. Bolo to miesto, kde ešte ľudská noha nevkročila. Keďže sa na Cape Denison nachádzala plochá pláž, Mawson sa rozhodol na mieste pristátia vybudovať základný tábor, ktorý nazvali Východná výskumná základňa. Začalo sa vykladanie nákladu, ako aj práce na stavbe obydlia pre 18 členov základne. Loď Aurora musela čo najskôr vyplávať, aby mohla vysadiť ďalšiu osemčlennú Západnú výskumnú skupinu, ktorú viedol Frank Wild. Ako sa neskôr ukázalo, výber miesta postavenie východného tábora nebolo najšťastnejšie vybrané, pretože Mawsonova hlavná základňa bola postavená na jednom z najveternejších miest na Zemi a zo všetkého najviac ich sužovali prudké kabatické vetry, ktoré duli bez prestania, len s tou zmenou, že sa víchrica občas menila na orkán.
Západná výskumná základňa - Shackletonov ľadový šelf
Mawson dúfal, že západnú základňu sa im podarí umiestniť do vzdialenosti dosahu rádiovej vysielačky, čo bolo maximálne 1.200 kilometrov smerom na západ od Cape Denison. Vo väčšej vzdialenosti by už bezdrôtová komunikácia medzi základňami nebola možná.
Po vyložení nákladu na Cape Denison v januári 1912, Aurora nabrala kurz pozdĺž pobrežia smerom na západ. Musela preplávať ďaleko za hranicu 1.200 kilometrov bez toho, aby našla vhodné miesto na pristátie. Až dňa 15. februára 1912, keď sa loď nachádzala 2.410 kilometrov od mysu Denison a stále nenašla chránené miesto na pobreží, rozhodli sa pre kompromis a miesto pre postavenie Západnej základne vybrali na veľkom ľadovom šelfe. Bolo to riskantné, ale v danej situácii jediné riešenie, pretože sa schyľovalo ku koncu polárneho leta a loď musela v najbližších dňoch opustiť antarktické vody.
Po vyložení nákladu dňa 21. februára 1912, Aurora vyplávala na spiatočnú cestu do Hobartu. Wild pomenoval ľadový šelf po Shackletonovi, ktorého narodeniny pripadali na 15. februára. Pokusy nadviazať bezdrôtový kontakt s Cape Denison zlyhali. Nielen preto, že sa ich základňa nachádzala prílíš ďaleko od najbližšieho rádiového prijímača, ale na šelfe nedokázali postaviť stožiar a navyše zistili, že chýbajú dôležité časti vysielacieho zariadenia. Západná skupina zostala v Antarktickej divočine úplne odrezaná od sveta, ponechaná len sama na seba.
V priebehu nasledujúceho roka Wildova skupina na Západnej výskumnej základni postupne plnila svoj vedecký program. Ten zahŕňal dve veľké výpravy, jednu na východ a druhú na západ od základne, ktoré zmapovali celkovo viac ako 600 kilometrov pobrežia. Absolvovali aj niekoľko pochodov na juh s cieľom uložiť potravinové depozity a preskúmať vnútrozemskú náhornú plošinu. Vykonávali aj pravidelné meteorologické, geologické, magnetické a iné vedecké pozorovania. Výprava Franka Wilda prešla 237 kilometrov smerom na východ, keď ju zastavil nepriechodný ľad. Skupina pod vedením Sydneyho Evana Jonesa prešla 377 kilometrov na západ, kde dosiahla Gaussberg, vyhasnutú sopku objavenú Drygalského expedíciou v r. 1902. Vo februári 1913, keď splnili všetky úlohy, členovia Západnej výskumnej základne s napätím čakali na návrat Aurory. Keďže sa im minuli zásoby potravín, pripravili sa aj na možnosť, že loď nepríde a vytvorili si potravinové rezervy vo forme zmrazeného mäsa z tuleňov a tučniakov. Na ich veľkú úľavu sa dňa 23. februára 1913 na obzore loď objavila a ešte v ten istý večer boli muži, ich vybavenie a osobný majetok, na palube Aurory, ktorá nabrala kurz do Hobartu.
Východná výskumná základňa
Hneď po vyložení nákladu začali muži stavať tábor. Ako sa končilo antarktické leto, vietor postupne naberal na sile a do februára všetko, čo nebolo priviazané, bolo odviate. Keď muži opustili bezpečie chatrčí, bolo nevyhnutné mať na nohách kovové mačky. Bez nich by sa po ľade vôbec nedalo pohybovať. Pokojné dni boli také zriedkavé, že sa aj bežné vonkajšie aktivity museli vykonávať v prudkom vetre. Počas marca a apríla vietor často dosahoval rýchlosť 160 km/h a občas až 320 km/h.
Koncom februára sa Mawson s dvoma spoločníkmi pokúsili vydať na prieskumnú cestu, ale zvládli prejsť len 9 km, keď ich orkán donútil sa otočiť a s veľkými ťažkosťami sa vrátili späť na základňu. Jedným z projektov expedície bolo postaviť rádiový stožiar, aby mohli komunikovať. Práce na stavbe stožiara sa začali 4. apríla 1912, ale pre silný vietor bola stavba stožiara dokončená až 1. septembra 1912. Krátko nato, dňa 13. októbra vietor zničil celý systém vysielača, ale počas krátkeho obdobia, kým vysielačka bola v prevádzke, sa im podarilo úspešne odoslať morseovkou napísanú správu na loď Aurora a na ostrov Macquarie. Dlhé tmavé zimné dni trávili prípravnými prácami na nadchádzajúcu hlavnú výpravu. V rámci jej prípravy sa v auguste trojčlenná skupina, pod vedením Mawsona, vybrala budovať depozit zásob. Vo vzdialenosti 9 kilometrov od tábora vykopali v ľade jamu, ktorú nazvali Aladinova jaskyňa, kde nechali časť zásob. Vždy, keď to počasie umožnilo, vydávali sa na zásobovacie výpravy, aby rozmiestňovali pozdĺž plánovanej trasy depozity potravín. Jednej výprave sa podarilo prejsť až 80 km. Po vybudovaní depozitu sa jej členovia vrátili síce omrznutí a vyčerpaní, ale živí a zdraví.
Do novembra sa počasie trochu umúdrilo a Mawson naplánoval päť samostatných výprav, z ktorých každá mala viesť na inú stranu. Všetky sa mali sa vrátiť do 15. januára 1912, čo bol termín, keď ich mala prísť vyzdvihnúť loď Aurora. Trasa Mawsonovej výpravy viedla pozdĺž pobrežia smerom na východ a nazvali ju „Trek ďalekého východu“. Štyri z piatich výprav sa šťastne vrátili a do daného termínu stretli v základni, až na Mawsona a jeho druhov. Ich príbeh mal veľmi dramatický priebeh.
Mawsonova dráma
Dňa 10. novembra 1912 Mawson vyrazil s dvoma spoločníkmi, Xavierom Mertzom a Belgraveom Ninnisom so saňami, ťahanými psím záprahom, pozdĺž pobrežia smerom na východ. Mertz bol na lyžiach, ostatní dvaja putovali peši. Pobrežie, pozdĺž ktorého sa pohybovali, bolo extrémne členité a plné nakopeného ľadu a zradných trhlín. Postupovali pomerne pomaly a nezriedka ich fujavice zdržali až tri dni uväznených v stane.
Dňa 14. decembra 1912, keď už prešli vyše 500 km, postupovali mimoriadne nebezpečným terénom. Počas prechodu zradným ľadovým poľom, Mertz vpredu na lyžiach signalizoval zasneženú trhlinu, jednu z mnohých, s ktorou sa stretli. Nebezpečenstvo trhliny spočíva predovšetkým v tom, že býva prekrytá vrstvou snehu a nie je ju vidno. Mertz prešiel kritickým miestom ako prvý, potom nasledoval Mawson, ktorý to tiež bezpečne zvládol a napokon bol na rade Ninnis. Počas prechodu trhlinou zrazu Ninnisove sane aj so psím záprahom zmizli z dohľadu. Snehový most, ktorý bol nad trhlinou, sa pod nimi zrútil a všetci spadli do hlbokej jamy pod ním. Mawson s Mertzom sa ponáhľali k okraju trhliny a hľadeli dolu do hlbokej čiernej diery. Asi v 50 metrovej hĺbke počuli kňučať psa a pod ním bola len tmavá otvorená prázdnota. Mertz a Mawson volali do hlbín viac ako tri hodiny, ale Ninnis sa neozval. Pozbierali všetko lano, ktoré mali, ale nebolo dosť dlhé, aby sa dostali až k psovi. Zúfalo si uvedomili, že okrem straty ich spoločníka Ninnisa prišli aj o sane s nákladom, šesť najschopnejších psov, veľa nevyhnutných potrieb, stan a väčšinu jedla a náhradného oblečenia. Zostávajúce sane mali len prídel potravín pre dvoch mužov na 10 dní. Nemali žiadne žrádlo pre šiestich psov, pričom sa nachádzali 506 km od hlavnej základne na Cape Denison.
Keď sa trochu spamätali, zistili, že im síce zostal náhradný kryt stanu, ale žiadny vnútorný stan a chýbali aj podporné tyče na jeho postavenie. Našťastie mali varič s trochou paliva. Po ceste nemali vybudované depozity, pretože predpokladali, že sa naspäť na Cape Denison vrátia inou cestou. Len pred niekoľkými dňami odhodili jedny prázdne sane, aby sa im ľahšie putovalo. V situácii, v ktorej sa ocitli, prehodnotili svoje vybavenie a vyhodili všetko nepodstatné. Na postavenie stanu improvizovane prehodili náhradný kryt cez skrížené lyže a kolmo postavené sane. Na druhý deň po strate Ninnisa, dňa 15. decembra, zabili najslabšieho psa, ktorý svojím mäsom nakŕmil ostatných psov a oboch mužov. Takto postupovali počas nasledujúcich 10 dní, kým nespotrebovali aj posledného psa. Hoci psie mäso bolo vláknité a tvrdé, každý kúsok sa zjedol, dokonca aj labky. O desať dní po strate Ninnisa, na Štedrý deň, boli stále vzdialení od základne 257 km. Cestovali veľmi pomaly, v priemere zvládali prejsť asi 10 km denne, len 30. decembra zvládli zdolať 24 km. Začali sa živiť zvyšnými zásobami, ktoré viezli na saniach. V priebehu 1. januára 1913 sa u Mertza objavili bolesti žalúdka a na druhý deň zoslabol tak, že sa nevládal postaviť. Zostali jeden deň oddychovať, ale ani na ďalší deň Mertz nebol v stave pokračovať v ceste. Súhlasil s tým, že ho Mawson bude ťahať na saniach. Aj keď sa Mawson necítil dobre, mal bolesti v brušnej dutine a cíti sa veľmi slabý, s veľkou námahou sa mu podarilo uložiť Mertza na sane. Ťahal ho niekoľko ďalších dní. Dňa 7. januára 1913, 160 km juhovýchodne od základne, sa Mertz dostal do delíria a zomrel.
„Zostal som sám“, napísal Mawson; "Celé hodiny som ležal v spacom vaku a v duchu zvažoval svoje šance na prežitie... Môj fyzický stav bol taký zlý, že som mal pocit, že každú chvíľu skolabujem...Niekoľko prstov na nohách mi začalo černieť a hnisať v blízkosti ich končekov a nechty sa uvoľňovali. Zdalo sa mi, že nádej na prežitie je veľmi mizivá...Vonku zúrila silná víchrica..."
Na druhý deň Mawson s vypätím všetkých síl pokračoval v pochode späť na základňu. Dňa 17. januára prežil najväčšiu osobnú drámu. Spadol do úzkej štrbiny a zostal visieť na postroji, ktorým bol pripevnený k naloženým saniam. Tie sa našťastie zakliesnili do otvoru trhliny. Namáhal sa vyšplhať nahor, aby sa oslobodil, ale bol natoľko zoslabnutý, že sa mu to nedarilo. Nevzdával sa však a pokúsil sa vyšplhať znova. Po viacerých pokusoch sa Mawsonovi len zázrakom podarilo vyliezť na povrch, pričom bol na smrť vyčerpaný. Trvalo mu asi dve hodiny, kým vstal a bol schopný postaviť tábor. Táto situácia sa zopakovala o niekoľko dní znova.
Dňa 29. januára 1913 bol Mawson takmer úplne bez zásob, chorý a vyhladovaný, keď zrazu zbadal snehovú mohylu, ktorú len pár hodín predtým postavila pátracia skupina, ktorá vyšla Mawsonovej výprave naproti. V mohyle boli zásoby jedla. Kým Mawson jedol, prečítal si odkaz, že Aurora vyčkáva na ich návrat a Aladinova jaskyňa je vzdialená len 37 km. Do depozitu v Aladinovej jaskyni sa dostal z posledných síl dňa 1. februára. Kvôli príšernému vetru tam musel zostať ešte týždeň, kým mohol vyraziť na Cape Denison. Keď si vyzul topánky, zistil, že koža na nohách sa mu oddelila od mäsa a chodidlá mu krvácali. Neveril, že s tým dôjde do cieľa. Pozbieral však zvyšky síl a s veľkými bolesťami pomaly kráčal k základni. Keď Mawson konečne uvidel mys Denison, na obzore zazrel tmavú škvrnu – bola to loď Aurora, ktorá opúšťala Antarktídu a plávala na sever. Mawsona prepadla beznádej a pocítil obrovské sklamanie a zúfalstvo. Cítil sa všetkými opustený a považoval to za úplný koniec.
Keď prišiel do základne a v zúfalstve otvoril dvere do chaty, na svoje obrovské prekvapenie zistil, že šesť mužov zostalo v Antarktíde, aby pokračovali v pátraní po Mawsonovi, Mertzovi a Ninnisovi. Keď ho uvideli živého, nechceli veriť, že je to on. Ihneď sa pokúsili privolať loď rádiom, ale zhoršujúce sa ľadové podmienky jej zabránili v návrate. Sedem mužov na Cape Denison bolo nútených prežiť v Antarktíde ďalšiu zimu.
Mawson vo februári 1913 ponúkol členom expedície na ostrove Marquarie možnosť odísť z ostrova zásobovacou loďou, ale všetci sa rozhodli zostať. Predčasne odviezli len jedného člena Arthura Sawyera, ktorý ochorel.
Východná základňa na Cape Denison bola dobre zásobená a Mawson za dobrej opatery svojich druhov vyzdravel a cez zimu sa zotavil. Voľný čas využíval na písanie správy z expedície. V nasledujúcu jar, dňa 12. decembra 1913, sa Aurora na Cape Denison vrátila, aby naložila expedičný náklad a zvyšok prieskumníkov. Dňa 5. februára 1914 Aurora odplávala z mysu Denison.
Po vyzdvihnutí zvyšných členov expedície z Východného tábora na Cape Denison v decembri 1913, sa Mawson rozhodol, že pred návratom domov vykonajú zameranie pobrežia a prieskum morského dna smerom na západ, až po ľadový šelf Shackleton, kde bol umiestnený Západný tábor. Táto úloha sa ukázala byť mimoriadne namáhavou a viedla k nezhodám medzi Mawsonom a kapitánom Davisom, ktorý sa obával veľkých ťažkostí. Napriek tomu sa meracie práce sa začali 1. januára 1914 a trvali približne jeden mesiac. Bola to náročná plavba prevažne v ľade pozdĺž členitého pobrežia, počas ktorej Davis len zriedka opustil kapitánsky mostík. Avšak sa skončila úspešne a začiatkom februára sa Aurora konečne vydala na cestu domov.
26. februára 1914 dorazila Aurora do Adelaide, kde ju nadšene privítali. Nasledujúci mesiac sa Mawson zaoberal rušným striedaním recepcií a vedeckých stretnutí a následne dňa 1. apríla odplával do Londýna v sprievode svojej nevesty Paquity Delprat, s ktorou sa oženil v predchádzajúci deň. V Londýne prednášal Kráľovskej geografickej spoločnosti, navštívil rodičov Ninnisa a v Marlborough House ho prijala Alexandra - kráľovná matka a jej sestra - cisárovná vdova Ruska. 29. júna 1914 bol Mawson kráľom Jurajom V. v Buckinghamskom paláci pasovaný za rytiera a neskôr získal mnoho ďalších vyznamenaní, vrátane medaily zakladateľa Kráľovskej geografickej spoločnosti.
Zvyšok pracovníkov na ostrove Macquarie bol vyzdvihnutý dňa 29. novembra 1914 a zároveň ich nahradili členovia Meteorologického úradu Commonwealthu. Vysielacia stanica zostala v činnosti bez prerušenia aj po skončení Mawsonovej expedície a vysielala namerané údaje ešte niekoľko rokov.
Po návrate do Austrálie sa Mawson dozvedel, že pravdepodobne obidvaja s Mertzom trpeli následkami hypervitaminózy A - otravy nadmerným množstvom vitamínu A. Stalo sa to po opakovanej konzumácii pečene psa, v ktorej sa vitamín A ukladá.
Po spočítaní všetkých výdavkov na expedíciu sa ukázalo, že Mawson čelil značnému dlhu. V snahe uspokojiť svojich veriteľov, Mawson navrhol austrálskej vláde, aby odkúpila Auroru a ďalšie artefakty a vybavenie z expedície za 15.000 libier – za sumu, ktorá podľa neho mala pokryť nielen všetky nesplatené dlhy, ale malo zostať dostatok peňazí na zaplatenie publikácie vedeckých správ. Vláda jeho návrh odmietla. Mawsonovi preto nezostalo nič iného, ako predať loď Aurora Ernestovi Shackletonovi za púhych 3.200 libier na použitie v jeho nastávajúcej Imperiálnej Transantarktickej expedícii a dúfať, že zostatok dlhu sa mu podarí vyrovnať predajom svojej kroniky z expedície. Tá skutočne vyšla pod názvom The Home of Blizzard. Ďalšie peniaze sa podarilo nadobudnúť zo zisku z Hurleyho dokumentárneho filmu a fotografií.
V dôsledku vypuknutia prvej svetovej vojny boli Mawsonove vedecké správy publikované v priebehu nasledujúcich 30 rokov po častiach, pričom posledná sa objavila v roku 1947. Počas vojny sa mnohí z posádky expedície prihlásili do Britských ozbrojených síl a viacerí z nich podľahli vojnovým zraneniam. Z tých, ktorí sa po vojne vrátili do Antarktídy sa Mawsonovi podarilo poskladať Britsko – Austrálsko - Novozélandskú Antarktickú výskumnú expedíciu (BANZARE), ktorá sa uskutočnila v rokoch 1929 – 1931. Bola realizovaná prevažne na lodi s použitím malého hydroplánu. Teritórium, ktoré bolo takto zmapované, si sprvoti nárokovala Británia, ale v roku 1936 ho odstúpila Austrálii.
Po skončení vojny Mawson prijal miesto profesora na univerzite v Adelaide. So svojou manželkou a dvoma dcérami sa presťahoval na vidiek, kde žil až do svojej smrti. V roku 1952 odišiel do dôchodku a zomrel v roku 1958 ako posledný z veľkých vodcov z hrdinskej éry antarktického prieskumu.
Jednou zo záhad expedície je to, čo sa stalo s lietadlom od spoločnosti Vickers. Od nehody v Austrálii lietadlo nikdy nevzlietlo, hoci ho na expedíciu v súlade so zmluvou s výrobcom priviezli. Je zdokumentované, že lietadlu odmontovali krídla. Trup s motorom používali na poháňanie saní na ktorých prepravovali náklad v priestore objektov hlavnej základne. Bolo to prvé lietadlo, ktoré sa ocitlo v Antarktíde a záhadne zmizlo. Je isté, že sa naspäť do Austrálie nevrátilo, preto je pravdepodobné, že odpočíva na Cape Denison pod nánosom snehu.
K polárnym úspechom Douglasa Mawson patrí predovšetkým to, že objavil záliv Commonwealth Bay a zmapoval veľký kus Antarktického pobrežia. Po jeho smrti vo veku 76 rokov mu bol vystrojený štátny pohreb. Vďaka Mawsonovej expedícii sa Austrália stala nielen jedným zo 47 signatárov Medzinárodnej Antarktickej dohody, ale je jednou zo 7 krajín, ktoré vzniesli aj územný nárok na Antarktídu. Austrália - práve zásluhou Mawsona - získala nárok na 42 % územia Antarktídy. Koncom 70. rokov minulého storočia bola základňa na Cape Denison zrekonštruovaná a sprístupnená turistom. Stala sa zamrznutým pamätníkom na velikána heroického dobývania Antarktídy Douglasa Mawsona a jeho nezabudnuteľnú expedíciu poznačenou tragickými udalosťami.
Zdroje:
Mawson: Science and Survival (2012) Antarctic Documentary - YouTube
Alone against Antarctica | A Blast From The Past (mikedashhistory.com)
24-Mawson: Antarctic Exploration Pt 4 – Australian Histories Podcast
Douglas Mawson - Australasian Antarctic Expedition 1911-1914 (coolantarctica.com)
SY Aurora, Douglas Mawson - Ships of the Antarctic explorers (coolantarctica.com)
