Matka. Dvojnásobná. Po ukončení štúdia na bohosloveckej fakulte som sa venovala antropológii, lebo človek a jeho myslenie, konanie a správanie je pre mňa fascinujúce. Doktorát som získala z teologickej antropológie, pohľadu na dušu človeka. Môj život obohatil pobyt v Amerike aj semináre v Nemecku. teraz má môj život nový rozmer. Rodinu. Venujem sa deťom na vyučovaní besiedky, aj keď mám pocit, že sa toho viac učím ja od nich ako oni odo mňa. Angažujem sa v Matici slovenskej, lebo byť Slovenkou v Dunajskej Strede je niekedy ťažšie ako byť Slovenkou v zahraničí. Kategoricky však odmietam akékoľvek národnostné rozbroje. Mojim úsilím je navzájom sa zdieľať a tešiť zo svojej inakosti. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Na stole bola nejaká šunka a syr, slovenské maslo. Rožky sme mali však iba tie, čo som kúpila vo štvrtok. Bola sobota- takže...hm...nie mňam. Som si istá, že niečo také by sa mojej svokre nestalo.
Myslím, že väčšinu času som hrozná matka. Som nervózna, netrpezlivá, kričím. Stále bedákam nad tým, čo mi uniká, namiesto toho, aby som hľadela na to, čo mám.
Samé handry majú v tých obchodoch. Neoplatí sa kupovať. Ja by som chcela začať štrikovať, alebo háčkovať. Ale aj budem mať pre koho, predstav si“, krátka pauza, obrovský úsmev, to môže znamenať len jedno, „TEHOTNÍ SME!“, vyhlásila
Chvíľu mi trvalo, kým som sa aspoň ako tak pozbierala z osláv a konečne sa aj trochu ochladilo. Už bolo iba 32 stupňov. Asi po týždni som sa zobudila do pekného dňa a mala som prekvapivo dobrú náladu. Asi som meteosenzitívna.
Je tak strašne teplo. Najradšej by som vyskočila z okna. Keby tam bol aspoň bazén. Toto teplo ma úplne paralyzuje. Včera bolo 42 stupňov.Ja asi skapem. A môj syn sa tvári, ako keby nič.
Aférka s Dórou a jej zmiznutím zaneprázdnila moju myseľ a celú jej rodinu na pekných pár týždňov. O to viac som sa snažila pochopiť správanie mojej svokry.
Veľmi zvláštne. Pred pár rokmi som veľmi túžila po tom, aby môj otec umrel, alebo nás aspoň opustil. On pil. Ja som sa bála jeho útokov. Teraz stojím pri jeho posteli na JIS a bojím sa. Čo ak zomrie?
Čoraz častejšie som sa zaoberala myšlienkou ako a kde urobíme pre malého oslavu jeho prvých narodenín. „Veď to je ešte pol roka“. Mal síce viac menej pravdu, ale mňa to znervózňovalo už teraz.
Mňa čakalo ďalšie stretnutie s mojou psychologičkou. Tešila som sa. Môžem sa vyrozprávať a nemusí ma mrzieť, že ju to nezaujíma, alebo ju zdržiavam. Jej za to platia.
Vo vzduchu voňala jar. Aj keď apríl už končil. Počasie bolo nevyspytateľné. Kto vie aká bude úroda. Aká iná by mala byť, keď sa polia rozpredávajú na stavebné pozemky. Jasné, že potom múku nosíme z Maďarska, Rumunska či Poľska.
Poznáte ten pocit stiesnenosti a beznádeje, kedy neviete kam z konopi? Vtedy je každá rada dobrá. Len keby tak prišiel niekto, kto by povedal, čo bude, ako sa treba rozhodnúť, čo nás čaká v budúcnosti.
Kedysi som sa aktívne zapájala do života cirkevného zboru. To mi dávalo zmysel. Asi by som sa zapájala do hocakej aktivity. Chcela som byť dôležitá, akčná, potrebná. No a lapila ma cirkev.
Klárika bola naša, moja a Anitina kamarátka z detstva. Viac jej ako moja. Vždy bola taký vetroplach. V puberte dosť striedala chlapcov.
Cez víkend sme boli, ako vždy, u svokrovcov. Už od rána som bola vyčerpaná a to ma čakal náročný deň. O deviatej sme vyštartovali. Dnes nebude Tomi sedieť rozvalený na gauči. Bez slova.
Tešila som sa, aj keď to znamenalo sadnúť za volant. A ja neznášam šoférovanie. Celý deň som bola ako na ihlách. Asi som veľmi neflexibilný typ človeka. Čo je paradox, keďže mám dieťa.
Kočík sa stal súčasťou mojej osoby. Dieťa so mnou trávi 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Hoc kam idem, ide so mnou a keďže je jeho vek spätý s polohou ležmo a sedmo, trepeme so sebou aj kočík. Všade.
Už bolo tesne pred Vianocami. Ľudia sú rozcitlivení, naháňajú sa za darčekmi, ktoré ani nepotešia a vlastne je to celé hrozné.
Vraj bol ukážkové dieťa. Ale potom, keď sa rodičia rozviedli, veľmi rýchlo si našiel partiu, čo mu dala pričuchnúť k peniazom. Oni mu vlastne dali pričuchnúť k inému, ale tak nejak sa dostal aj k peniazom.
Toto je príbeh. Ale pravdivý. O spoločnosti a živote malých ľudí. Nebolo by správne zarodiť ho k próze. Napísal ho život. Ak Vás zaujal, prečítajte si aj ostatné jeho časti.
Konečne nadišiel znovu víkend a Tomi sa vrátil s týždňovky domov...teda ku mne a synovi. A znova nastáva ten istý kolobeh. Keď do seba natlačí dobré dve porcie, osprchuje sa a očakáva sex.
