Bolo to dva dni pred rozdávaním vysvečiek. V ten deň som už ani nechodila tajne fajčiť na wécko každú prestávku, lebo celé prestávky som venovala prehováraniu nerozhodných spolužiačok. Bolo nás v triede 37, samé baby.
Vehementne a o dušu som ich presviedčala, že zajtra proste do školy prísť nemôžu, lebo nepríde väčšina. Že hlásia také krásne počasie, že v takom sa proste nedá robiť absolútne NIČ INÉ, len byť na kúpku. Že je to posledný deň pred rozdávaním vysvečiek, že vysvečká sú už napísané (vtedy sa vypisovali ručne, naša triedna pri tom strávila celé dva dlhé večery až do noci), že aj tak máme len šmirgľovať lavice a potom ich lakovať a že je to taká hovadina, ktorá sa ani len trochu nedá porovnať s účasťou na kúpalisku.
Cez veľkú prestávku som mala presvedčenú už polovicu spolužiačok.
Tú druhú polovicu som ukecala do konca vyučka. Moje hlavné argumenty (okrem kúpka a počasia) boli aj to, že keď zajtra prídu do školy, druhá polovica dievčat ich odignoruje už naveky amen a že v ďalšom (poslednom a maturitnom) ročníku im už nikto nikdy nedá opísať, nenašepká .... že sú proste odpísané a budú existovať už len s biľagom rozbíjačiek kolektívu atd.
Zabralo to!
Na druhý deň nebolo v škole ani nohy. Sama som bola prekvapená, že neprišli ani tie, čo do poslednej chvíle váhali a stáli ma najviac prehováracej námahy:-)
A prišiel deň posledný – deň rozdávania vysvečiek. Už mi tak nebolo všetko jedno, ako dva dni predtým:-)
Ale po príchode do školy som sa tvárila hrdinsky; kto ma nepoznal, netušil by, čo sa vo mne deje:-).
Triedna vošla do triedy. V rukách nič. Žiadne vysvečká. Na tvári výraz, ktorý mi na nálade nepridal. Alebo vlastne pridal:-).
Postavili sme sa ako vždy. Len omnoho tichšie. Ani stoličkami sme nehrkotali, ani sme skoro nedýchali.
Triedna si nás dlho prezerala, pohľad taký prísny, že neveštil nič ani trošku dobré.
Stroho nám oznámila: „Dnes vysvedčenia nedostanete. Budem ich prepisovať. Budete mať všetky do jednej zhoršené známky z chovania. Bude mimoriadna klasifikačná porada. Bude mimoriadne rodičovské združenie. Môžete odísť domov.“
Nikto nič. Stáli sme ako soľné stĺpy, niektoré dievčatá sa začali obzerať smerom ku mne. Keby som nebola taká spálená z včerajšej návštevy kúpaliska, asi by moja tvár bola pestrofarebnejšia:-)
Nakoniec triedna opäť prehovorila:
„Som ochotná si vypočuť vaše ospravedlnenia za včerajšiu neprítomnosť v škole. Ak náhodou niektorá z vás mala naozaj vážny dôvod, budem sa tým zaoberať. Sadnite si.“
Vyvolávala nás podľa abecedy a každá mala povedať, prečo včera nebola na vyučovaní. Toľko náhlych ochorení spolužiačok a ich všetkých možných aj nemožných rodinných príslušníkov by určite bolo hodných zápisu pána Guinessa.
Normálne som bola na spolužiačky nahnevaná, že vôbec nemajú fantáziu!:-) Zo dve – tri ma potešili, keď povedali, že museli ísť rýchlo zbierať nakosené seno, lebo si mysleli, že bude pršať.
V jednom kuse som pozorovala výraz na tvári triednej, dokonca sa mi chvíľami zdalo, že jej pomykáva kútikmi úst:-)
Ako posledná som prišla na radu ja. Fakt som bola posledná v abecede. Vtedy sa moje priezvisko začínalo na „Z“ a hneď za ním bolo dvojité „w“.
Celý čas som v duchu rozmýšľala, čo povedať. Moc mi to nepálilo. Zrazu mi bolo ľúto spolužiačok, bolo mi ľúto aj triednej... A keď mi je niekoho ľúto, vtedy už strácam zmysel pre humor a nejaké dobrodružstvo:-)
Nenapadlo ma nič rozumnejšie ako povedať pravdu:
„Mne sa nechcelo ísť do školy šmirgľovať lavice. Bolo pekne a veľmi som chcela ísť na kúpalisko. Myslela som si, že keď už sú vysvedčenia napísané, že nám to nejako prejde...“
Triedna nič. Ticho.... To nemám moc rada, keď je dlho tak ticho. V tom tichu som chvíľami pozerala triednej priamo do očí, chvíľami som uhýbala pohľadom, chvíľami som pozerala na prekvapené až zdesené (ale tiché) reakcie spolužiačok.
Konečne triedna prehovorila:
„Vážim si, že ste mi ako jediná povedali pravdu. Vy vysvedčenie dostanete a pre ostatné platí to, čo som povedala na začiatku. Znížené známky z chovania. A teraz si všetky vezmite šmirgeľ, je mi jedno, že ste v slávnostnom a tie lavice ošmirgľujete a nalakujete.“
A odišla ....
Triedna dobre vedela, čo ma čaká po jej odchode:-). Asi tak pol hodiny si to niekde v zborovni vychutnávala, všetkým zreferovala, čo jej trieda vyviedla.
A ja som zatiaľ dostávala buchnáty slovom aj päsťou od svojich spolužiačok. A keby len buchnáty!:-)
Po pol hodine som sa už nevládala brániť a išla som za triednou a všetko jej povedala.... VŠETKO to, ako to bolo, ako to bol môj nápad, ako som ich musela prehovárať, ako sa báli, ako som sa im vyhrážala ...:-) A chcela som vymeniť 36 dvojok z chovania mojich spolužiačok za jednu jednotku – tú moju:-).
Nakoniec to triedna vzdala. Poradila sa v zborovni so všetkými (aj s riaditeľom) a keď sme lavice vynovili, dostali sme vysvečká. Neprepísané.
A ja okrem vysvečka som dostala aj rozmýšľanie na celé prázdniny....
A mojich 36 spolužiačok spolu so mnou aj ... zážitok na celý život, na ktorý spomíname na každom maturitnom stretku po 5 rokoch. Už sme ich mali šesť.
