Viem, že dnes by som sa až tak precízne nevenovala radám z knihy “Naše dieťa“. Bola vtedy tuším jedna – jediná na našom socialistickom knižnom trhu a ja som žrala všetky tie múdre rady, ktoré v nej boli. Jedna z nich bola: “Naučte svoje dieťa od prvých chvíľ života dôslednému režimu. Naučte ho pravidelne jesť. Kojte každé tri hodiny, či sa to vášmu dieťaťu páči alebo nie.“
A tak som kojila presne každé tri hodiny. Takmer na minútku presne.
Najhoršie boli noci. Obidve dcéry rady spinkali a obzvlášť v noci. Ale ja som si dávala budík a presne každé tri hodiny som ich budila k jedeniu. Čože ja, ja som bola svieža ako rybička v každú dennú aj nočnú hodinu, ale detičkám sa nechcelo vstávať k jedeniu.
Kniha však velila, že „disciplína musí byť od malička“ a tak som ich prácne budila, nútila piť mamine mliečko, či sa im chcelo alebo nechcelo.
Od desiatej večer do piatej ráno sa im nechcelo ani trošku, ale ja som trvala na svojom a zobúdzala ich ... Och, chúďatá moje! Dodnes nenávidia zvuk budíka ...
Ďalšia rada znela, že koncom druhého mesiaca máme na večeru dávať riedku kašičku z detskej krupičky. A tak som varila plnú kojeneckú fľašku. Vypili vždy poctivo všetko a ja som mala v noci o to ťažšie budenie ...
V polroku som mala postupne učiť strave dospelých, len zmixovanej.
A tak som varila rajčinové polievky, špenátové prívarky, mrkvičky ...
Staršej dcére sa objavil atopický ekzém. Natierala som ju dechtovou masťou od kožnej doktorky. A súčasne vystavovala slniečku podľa rád z knihy. Lebo dieťa potrebuje vitamín D. Dcéra vo svojich 10 mesiacoch mala farbu malého černoška a ... kupodivu, všetci mi závideli, keď mi ju zazreli v kočíku.
Potom som objavila v obchode niečo, čo netreba mixovať a dieťatko zaručene výkrmi. Niečo ako nutela. Tak to bola prvá najväčšia hrôza v mojom živote! Vtedy som ani len netušila o niečom takom ako arašidová alergia...
Keď už dcéra bola ako – tak sebestačná a chodila po štyroch, otvorila som dvere našej jedinej miestnosti v garsónke a ona bola za nimi na štyroch a zničila som jej nechtík na prostredníku.
Keď už ani nevyzeral ako necht a farba pod ním sa mi nepáčila, tak ma ani len nenapadlo ísť k lekárovi, lebo ešte by sme tam v čakárni niečo chytili:-)
Vzala som najväčšiu pinzetu a rozhodla som sa, že to zvládnem sama. Nakoniec som ten odstávajúci nechtík dcére vytrhla. Dcéra mala necelý rok, ale vrieskala najmenej ako desať ročných detí:-))
Podarilo sa aj bez doktora a týždeň som sa jej za to ospravedlňovala a obviazaný prštek fúkala ....
Mliečne zúbky? Ach, kdeže k zubárovi! Veď aj nám ich otec trhal kombinačkami z pivnice.
Ja som bola „pokročilejšia“:-) Počkala som, kým sa zúbok vykýval až tak ako nedávno aj mne jeden paradentoický, vzala som do rúk čerstvo vyžehlenú vreckovku, detičky s úsmevom nalákala, že im ukážem kúzlo a ... vykonala ten podraz!:-)
Tiež som mala taký nápad, že keď sme už mladšej dcére dali také isto meno, ako mám ja, že sa nejako musíme odlišovať. Po mesiaci od jej narodenia som už nedokázala sledovať, keď niekto povedal „Janka“, či to je o mne alebo o dcére.
Tak som jej začala hovoriť „Ňaňa“, zdalo sa mi to strašné nežnučké, milučké, také detské mňam-mňam ...:-)
Dcéra má dnes 25 a doteraz jej to ostalo; z blízkej (široko-ďaleko blízkej:-) ) rodiny jej už nikto nepovie ináč.
Dnes, keď mám chvíľkami také chvíľky, že sa mi už až tak moc nechce chodiť do roboty, sa mojim detičkám ponúkam, že im raz rada budem varovať ich detičky a že si nemusia robiť nejaké starosti, že by vymeškávali z roboty nejaké moc dlhé roky kvôli materskej a tak ...
Obidve sa mi svorne, ale veľmi slušne a nenápadne „odnúkajú“ :
„Ááále nemusíš, mamika, my to raz zvládneme samé, Ty si odpočiň, veď si si dosť užila nás ...“
