Prečítam všetky nakúpené a neprečítané knihy.
Naučím sa všetko, čo som sa naučiť nestihla alebo sa mi naučiť nechcelo.
Budem sa stretávať so svojími kamarátmi viac ako doteraz.
Budem sa venovať všetkému, čomu som sa chcela a z rôznych dôvodov mi to nevyšlo.
Svoju budúcnosť mám jasnú.
Už si do nej nedám kafrať od iných. Budem si do nej kafrať sama.
Mám vyriešené aj to, kde budem, keď TU už nebudem.
Budem v instantnej forme na nočnom stolíku môjho muža. V peknej ručne vyrobenej dózičke.
Nemám vyriešené len dva detaily...
Ten prvý z nich je, že neviem, čo mám povedať dcéram, keď sa ma pýtajú, čo majú so mnou spraviť, keď už nebude ani ten nočný stolík môjho muža. A že keby bolo možné, nech si nájdem nejaké iné miesto ako v poličke ich obývačky.
Ten druhý z nich je, že neviem, ako to spraviť, aby som svojho muža nenahnevala už až do konca svojho života.
Lebo mi hovorí: "Keď ma budeš niekedy hnevať, tak sa raz POTOM tak naštvem, že Ťa vysypem z tej dózy do záchodu."
A tak budem musieť svojho muža poslúchať už nadoživotie, aby som raz neskončila tam ...:-)
(I keď ... napadlo ma ... nebolo by to až také márne nahnevať ho. Vysypaním z dózičky by som raz prevždy vyriešila svoj prvý nevyriešený detail. Takže problém mám v podstate len jeden. Ako mám svojho muža nahnevať...?:-) )
