A niekedy skoro ako ja úplne naopak:-)
Prvých dvadsať rokov môjho života bol náš vzťah veľmi búrlivý. Chvíľami až priveľmi. Chvíľami až priveľmi priveľmi.
On mal svoje názory, ja tiež svoje. Bol typickým predstaviteľom patriarchálnej „organizácie“ rodiny a ja ... no asi tak niečo na stredovej čiare matriarchátu a patriarchátu:-)
Nijako neskrýval svoje nenadšenie z toho, že ako prvý potomok sa mu narodila dcéra. Chcel syna. Tým prvým jeho potomkom som bola ja. Postupne sa náš počet (detí) zvýšil na štyri. Tri z nich sú odjakživa moji najmilovanejší ľudia na svete. Spolu s mojou rodinkou, ktorá mi k nim pribudla, keď som sa vydala.
Môj otec ma odjakživa učil pracovitosti. Žiadne flákanie sa pri knižkách, pri učení sa, nič také. Každú chvíľku bolo v našom dome niečo, čo bolo treba opraviť, vynoviť, vygruntovať ...
Čo som sa ja nazúrila pri maľovaní okien! Pri maľovaní plotu! Pri rúbaní dreva! Pri dovoze uhlia na celú zimu! Pri rýľovaní záhradky! Zúrila som na celý náš postarší dom!
Moc mi to nepomohlo. Pracovať som proste musela:-) A popritom som si vypočula aj toto:
„Ty so svojou hubou a neschopnosťou robiť sa nikdy nevydáš! Nikdy! A ja ťa budem živiť naveky amen! A keď sa náhodou vydáš, tak sa do roka rozvedieš! A zas ťa budem mať na krku!“
Keď som si popri tej svojej „večnej“ robote našla aj muža (suseda odnaproti;, koho iného kvôli nedostatku času?:-)) ), tak mi otec pár dní po svadbe povedal:
„Ty máš ale šťastie! Takého chlapa ako je Marian od susedov! Lepšieho nepoznám. Ten je ešte múdrejší ako ja. Lebo mi minule pomohol opraviť elektriku v pivnici a tiež ten pokazený tranzistorák.“
Môj otec bol s mojím mužom odjakživa kamarát. Mal ho rád už od malička, lebo môj budúci muž bol už odjakživa „koumák“ podľa predstáv môjho otca. Vždy vedel všetko, nikdy nefrflal na nič ... proste taký slušňák nad slušňáka!:-)
Môj otec zopár prvých rokov nášho manželstva nevedel pochopiť, že mňa, jeho nemožnú dcéru, si mohol vziať za ženu niekto tak „super“ ako je jeho susedský kamarát ( a tiež môj:-) ) a môj (teraz už 29 rokov) muž:-)
O mojom otcovi by sa dalo písať ešte dlho a dlho ...
Dnes to zakončím touto príhodou o mojej najmladšej sestre:
Moja sestra nám raz vtedy ako osemnásťročná a v prítomnosti otca rozprávala vtip:
„Viete ako sa krúžkujú vtáky? To si žena namaľuje ústa rúžom a ... vezme do úst ... vtáka ... no viete akého ... (chi-chi-chi) ....
A otec na to s tým najprísnejším pohľadom: „A ty to ako môžeš vedieť? Ako ...? A odkiaľ ...? Keď sa nemaľuješ?“ .....
Tak to bol môj otec. Je stále môj otec. Aj keď pred 12 rokmi išiel počas prvých mrazov priložiť do pivnice (uhlie) a viac sa nám z tej pivnice nevrátil ...