Príbeh prvý:
V lavici za mnou v autoškole sedí mladý chalan. Sympaťák. Dáme sa do reči. Príde reč aj na rodinku. Chlapec je už ženatý, má dve deti. Ospevuje mi manželku, detičky (aj mi hneď pohotovo ukáže foto ); z očiek mu srší samá láska a nadšenie, keď o nich rozpráva. Viem už o ňom aj to, že robí čašníka a za ženou a detičkami mu býva po večeroch a víkendoch v robote smutno...
V jeden letný podvečer idem do kina.
A koho nevidím v parku kúsok od kina? Môjho konškoláka z autoškoly. Stojí tam medzi stromami a kríčkami, okoloidúcim nevenuje jediný pohľad, jediné pootočenie hlavy, totálny nezáujem. Je zaujatý niečím úplne iným ako mojím príchodom:-). Je zaujatý tou krásnou mladou dievčinou, ktorú si drží v náručí, vášnivo bozkáva, niečo švitorí do uška ...
Chcela som ho aspoň pozdraviť, ale nedalo sa:-).
„Ahoj.“ – hovorím.
A on ... nič ...
„Čau, ahoj, nazdar, dobrý večer!“ – dupľujem a prízvukujem a zvyšujem hlas a približujem sa.
A on ... nič....
Ani ona ... nič...
Tak to ma už riadne naštvalo!:-) Keby bol aspoň jeden z nich odzdravil, niečo povedal, tak sa možno zdekujem a dám pokoj. Lenže toto??! Až taká arogancia a taká ignorancia? (až toľko cudzích slov musím použiť?:-)) )
Priblížila som sa na najmenšiu možnú vzdialenosť. Na takú, že už sa ma nedalo nevidieť, nepočuť a nedotknúť:-)
„Héééj, čo to robíš? Nehanbíš sa? Takto za bieleho dňa? A ženatý?!“ – pekne a nahlas som sa tam realizovala:-)
„A čo Vás do toho? Kto ste? Čo sa staráte?“ – prerušil svoju činnosť a konečne si ma všimol.
„Nič ma do toho nie je, ale načo mi potom rozprávaš, ako miluješ svoju ženu a deti ...?“ – nedala som sa odbiť len tak ľahko.
„Ja Vás nepoznám a dajte nám pokoj!“ – zas ma chcel odbiť len tak ľahko.
„Ja Ti poviem, že nepoznáš! Sa nerob! A nehraj tu na mňa!“ – stále som bola vytrvalá a nedala sa odbiť len tak.
„Daj už konečne pokoj a neotravuj!“ – konečne prešiel do tykania a mám ho!
A potom mi povedal tú vetu, z informácie ktorej som sa nevedela vyspať počas celého filmu v kine: „Asi si ma pletieš s mojím bráchom, vieš, my sme jedno vaječné dvojčatá a podobáme sa ako vajce vajcu.“
Stratila som reč. Až tak, že som sa ani nevládala ospravedlniť:-)
Príbeh druhý:
V robote oslavujeme. Už je pekne po fajronte. Je nás tam veľa, ani som si nevšimla, že kolega sa vyparil a už hodnú chvíľu sa nevrátil.
Zvoní telefón. Nedvíhame.
Znovu zvoní. Naliehavejšie ako pred chvíľou:-). Radšej zdvihnem.
„Dobrý večer. Tu je A........ á. Prosím vás, nie je tam niekde môj manžel? Nemôžem sa mu nikde dovolať a veľmi súrne ho potrebujem.“
„Jasné, jasné, idem ho pohľadať, zavolajte tak o 10 minút.“
Idem ho hľadať. Vo svojej kancelárii nie je. Ani vo všetkých ostatných v celej budove. Všetko som obehala a obúchala.
Len v jednej kancelárii sa svietilo. Ale to bolo u kolegyne, ktorá sa s nami už rozlúčila, že ide domov. Asi zabudla zahasiť. Ale ... možno nezabudla .... Je tam nejaký šum. Zaklopkám na dvere. Nič. Zabúcham na dvere omnoho dôraznejšie. Nič. Len ešte väčšie ticho....
Ale nedá mi to.
Zmobilizujem celú partiu, ideme do dielne pre rebrík. Pristavíme ten rebrík k oknu. Okno nemá záclony ani žalúzie. Vyšliapem po schodíkoch rebríka a nakuknem dnu. A vidím ... kolegyňa predsa len nešla domov. A hľadaný manžel je tiež tam. A tak nejak si ...no ...našli spoločný záujem...:-)
„Lojzóóó, si tam ...?“ – kričím z toho vysokého rebríka (a to mám fóbiu z výšok:-) )
„Preboha, Magduš, pozri, oni sú tu ....“ – to povedal najskôr a a až potom:
„Áno, Janka, som tu ....“
“Lojzo, žena Ťa naháňa, bež rýchlo k telefónu, o pár minút bude volať.“
V tomto príbehu som sa dočkala vďaky.
Nielenže mi nikto nevynadal a nemusela som sa trápiť, čo som zas vyviedla, ale Lojzo mi nekonečne ďakoval a najbližší deň mi priniesol ako ďalšie poďakovanie fľašu vína ... no a zas sme v robote oslavovali:-))
