"Čo sa stalo, prosím ťa?" - pýtam sa a myslím na to najhoršie - že ich vytopili susedia:)
"Predstav si, že môj muž mi je neverný!" - hneď z nej vyletí, ešte ani poriadne nebola vyzutá v predsieni.
"Ale nezveličuj, nekonšpiruj, nefabuluj, nenamýšľaj si ..." - snažím sa múdro upokojiť jej afektívny hnev.
"Čo nezveličuj! Ty nič nechápeš, Jana, ty si myslíš, že nevera ani neexistuje, taká si naivná!" - ona na mňa.
"A existuje ...?" - ja na ňu.
"Predstav si, že existuje! A to aj v našom manželstve! Pred chvíľou som môjho muža načapala s tou kravou blonďavou z ich roboty v našej posteli!" - narieka, vyťahuje balík hygienických ...
"To jak sa ti mohlo podariť niečo také?" - pýtam sa (dosť hlúpo), ale účastne a spriaznene.
"Prosím ťa , povedal mi, že celý víkend bude v robote. Lebo že má kopec súrnej roboty. A že nebude doma. Tak som išla aj s malým k našim. Malý je chorý, berie antibiotiká. Auto máme pokazené, tak som to na stanicu odšľapala aj s malým a keď som si kupovala lístky na vlak, tak som zistila, že v kabelke nemám antibiotiká, zabudla som ich doma. Ďalší vlak mi išiel o poldruha hodiny, tak som sa vrátila domov, že to stihnem v pohode. Prídem domov ... no a ďalej to už vieš. Hudba vrešťala na celý barák, už pri výťahu som ju počula, ale netušila som, že od nás. Odomykám, ale nič, bolo odomknuté. A ďalej to už poznáš z pesničky Jarmila od toho Dobeša, viem, že ho máš rada."
"No a čo ďalej, čo si spravila?" - horím, horím zvedavosťou, ale aj istou ženskou spolupatričnosťou, človek nikdy nevie...:)
"No čo som mohla spraviť? Otvorila som dvere do spálne a uvidela ... Bežala som po pomoc, hneď som skočila k telefónu, nech sa svokra príde pozrieť na to, čo sa u nás robí a hneď by vytriezvela z toho, čo si myslí o svojom synovi a aj z toho, čo o mne."
"Dovolala si sa? Nerev a hovor!" - prežívam to ako 153. diel nejakej napínavej telenovely, ktoré ale nepozerám, tak neviem, ako to dopadne.
"Dovolala, dovolala ... Aj som jej všetko dopodrobna povyprávala. A vieš čo ona na to? Že tak mi treba! Že na vine som ja!"
"Tyýýýý?? A prečo by si mala na vine byť ty?" - nechápem, tentoraz fakt úprimne:)
"Svokra mi povedala, že na vine som ja, lebo, lebo...., lebo ... som nemala zabudnúť tie lieky!" - s plačom plačúcim ledvo zo seba vylovila moja suseda ...
A pokračovala:
"Že keby som nebola taká hlava zábudlivá a nemožná a že vždy si to o mne myslela, že som taká, že nič iné neviem, len všetko pozabúdam a myslím len na samé blbosti a somariny a nie na to najdôležitejšie v živote .... bla, bla-bla ..." - snažila sa komentovať svokru, ale cez ten plač to už moc nešlo ani počúvať:)
