Kým som sa prezliekala, otec ich pozval na štamperlík, odznačiky si poprezeral lepšie ako ja v tej rýchlosti a potom mi vrazil do izby, nedbajúc, že som zrovna v spodnom prádle, spustil na mňa: „Ku ...a, to sú tajní! Ak sa s nimi spaktuješ, tak ťa vyhodím z domu!“ Vyhadzovať ma nemusel, aj tak som sa po svadbe chystala presťahovať:-)
Páni ma usadili do auta a odviezli do nejakej zamrežovanej kancelárie v budove, ktorú som dovtedy poznala len ako mestský úrad a sídlo Verejnej bezpečnosti. Ja som poriadne ani netušila, že existuje aj nejaká Štátna bezpečnosť a ani to, čo asi robí. Z počutia som síce vedela, že existujú „tajní“, ale myslela som si, že sú takí utajení, že bežný smrteľník sa s nimi ani nikdy nestretne.
Potom ma usadili, vypýtali si doklady a pochválili ma, ako som „správne ideologicky“ niekedy pred mesiacom uzemnila v nočnom rýchliku na trase Žilina - Bratislava jedného pána. Toho pána vraj už dlhšie sledujú a sedeli v kupé aj v tú noc. Spomenula som si ... Vtedy som už štvrtý rok diaľkovo študovala na „výške“ a moje nočné cesty na tejto trase boli pravidelné vždy z piatka na sobotu. Dlhé chvíle nočného cestovania som si obyčajne krátila spánkom:-). Aj v tú noc som sa naň chystala, ale v Žiline pristúpil do kupé nejaký pán a nahlas čítal PRAVDU, posmešne komentoval rôzne politické články, nadával na komunistov a na Rusov. Ja som teda ale mala šťastie, že sa mi chcelo spať! Lebo ináč som sa rada zapájala do podobných debát:-) Vtedy som toho pána, netušiac, že je to sledovaný disident, rázne umlčala: „Dajte tu pokoj a neotravujte ľudí vaším kvákaním!“
Keď som v Blave vystúpila z vlaku, hneď sa na mňa nalepil taký malý a pomerne mladý chlapík, povedal mi, že som sa mu páčila, ako som tomu pánovi dala zabrať a že či cestujem častejšie a že či by mi mohol navrhnúť „istú spoluprácu“. Ja som sa ponáhľala do školy, tak si len vypýtal moje meno a adresu a že sa ozve ...
Už som ten nočný „incident“ vypustila z hlavy a títo páni mi ho pripomenuli. Chceli vedieť, či by som vedela do zápisnice vypovedať o čom ten pán vo vlaku hovoril, či ho tam vídavam častejšie atd.... Majúc v ušiach otcovu výstrahu som hodnoverne zahrala „stratu pamäti“ a na ponúknutú spoluprácu (že či by som si mohla pri svojich ďalších nočných cestách vždy sadnúť do toho istého kupé, kde ten pán a pozorne počúvať, čo hovorí. Že on tiež cestuje každú noc z piatka na sobotu tým istým vlakom, lebo je z Blavy, ale tam mu zakázali pedagogickú činnosť a že teraz prednáša na Vysokej dopravnej) som v náhlom osvietení povedala: „Žiaľ, je mi ľúto, rada by som, ale ...viete, je to také chúlostivé ... no ... vám to prezradím... . Ja sa MUSÍM vydávať a cestovanie mi nerobí dobre, chystám sa prerušiť školu, tak, žiaľ, nebudem vám môcť pomáhať ...“
Poďakovali mi, povedali, aká je to škoda, zaviezli ma späť domov a zablahoželali k zajtrajšej svadbe. Ešte asi dva mesiace po tejto príhode som mala fóbiu z toho, aby ma náhodou nezazreli cestovať a nakoniec som sa musela skrývať pred eštebákmi ja!:-) Lebo ... dcéra sa rozhodla, že sa nám narodí až o rok a ja som štúdium neprerušila; dcére sa asi už vtedy zapáčilo chodiť so mnou na výšku a to ešte nevedela, že raz na nej bude učiť:-)
To bola moja jediná osobná skúsenosť s „tajnými“ a ja som bola vtedy trochu sklamaná z toho, že tí „tajní“ nie sú až takí tajní...:-).
Keď teraz v posledných mesiacoch počúvam a čítam, ako Pavol Rusko tajne nahráva svojich spolupartajníkov, ako sa zaplietol do vlastnej siete svojich utajovaných zmeniek, tak ma napadlo: To by bol dobrý „tajný“!:-) Takto nejako by som si voľakedy predstavovala prácu „tajných“:-) Potajomky, potichúčky, tváriac sa ako najlepší kamarát, úsmevom maskujúc vypočítavo pripravovaný úder od chrbta ... Nezávidím mu jeho „vzácny“ videoarchív; toto sa kamarátom nerobí... Ale ono asi ... politika nie je o žiadnom kamarátstve...:-)
