"Vieš, on má bohatú firmu na plastové okná. Má 3 autá, jedno lepšie ako druhé. Ani jedno nie je pod milión. Je to fakt bombový zať!"
"A koľko má zamestnancov a ako dlho podniká, keď má len 22 rokov?" - pýtam sa celá zvedavá na ten ekonomický zázrak.
"Nemá žiadnych. Všetko riadi sám, len sem-tam nejakých zopár načierno zamestná a podniká už vyše roka." - odpoveď, ktorá vo mne hodila iskričku k ohníčku nedôvery a pochybnosti, ale predsa len, napriek tomu, že som skeptický a pochybovačný mizantrop, nemusím hneď pokaziť nekonečnú radosť niekomu.
"A tie všetky autá sú jeho?" - moja nedôverčivosť sa pýta.
"Áno, jeho, ale má ich na leasing. Na všetky tri dal akontáciu až 10%, ale nemusel, ponúkali mu aj nulovú. A to jedno z nich hneď daroval mojej dcére, môže na ňom chodiť kde chce a kedy chce."
Po dvoch rokoch:
"Čauík!" - ja.
"Čauík" - on.
"Jak sa máš, čo máš nového?" - ja.
"Áále, nič dobré, dcéra sa mi rozvádza, my musíme platiť dlhy po zaťovi..."
"A prečo musíte?"
"Lebo sa mu prestalo dariť v podnikaní, mal len živnosť, moja dcéra je spoludlžníčka, zrážajú jej zo mzdy, ale má ju takú malú, že to za ňu platíme my. Tí jeho načierno zamestnanci boli pijani, všetko, čo spravili, bolo zle, mal samé reklamácie, musel odstraňovať závady na svoje náklady, nedal im za to výplatu, tak prišli raz večer do jeho dielňe, rozbili mu všetky okná, čo mal na sklade na budúce objednávky. Nemal z čoho platiť autá na leasing, prišiel aj o tie a to ešte ani nehovorím o ostatnom ...."
"O akom ostatnom. Čo sa ešte stalo?" - pýtam sa namiesto toho, aby som ho poľutovala a vyjadrila mu psychickú spoluúčasť:)
"Vieš, jedno z tých áut si už dávnejšie prišiel zobrať jeden jeho dodávateľ, ktorému zať neplatil. A keď ho mal vrátiť na výzvu leasingovky, tak vieš čo spravil? Zachoval sa totálne hajzlovo a dal tam nejakú nástražnú bombu a to auto zhorelo."
"No čo chceš, aspoň si mal pravdu vtedy, keď si mi pred dvomi rokmi hovoril, že máš bombového zaťa!" - asi som touto odpoveďou nijako nepotešila svojho známeho, ale ... rozosmiať sa mi ho podarilo:)