Nablicovali sme sa spolu že až. Do školy sme išli zavčas ráno v plnej výbave.
Nemohli sme sa dočkať kým otvoria staničný bufet.
Raňajkovali sme veľkú kofolu. Obedovali veľkú kofolu s malým rumom. Napoly.
Desiatovali desiatu.
Po maturite sa naše cesty rozišli, ako to už býva.
Po príchode životných partnerov a potomkov ešte viac.
Stovky kilometrov od seba.
Zážitky ostali, tie sa nikdy nestratia.
Prešlo nejakých 35 rokov. Ako voda. Ako rýchla voda:-)
Keď sme sa jedného letného dňa vracali z Poľska z návštevy iného kamaráta, bola potopa. Výdatné dažde odpojili od bežných cestných prepojení viacero ciest. Ešte v Poľsku sme sa presunuli úplne iným smerom ako sme mali v pláne. Český Těšín a okolie bolo neprejazdné. Rieka Olše vystrájala a predviedla svoje životné predstavenie.
Blúdili sme kade-tade, lebo medzitým pribúdali ďalšie a ďalšie neprejazdné cesty. Až sme nakoniec našli hraničný priechod, ktorý nás asi tak napoly aj osudovo doviedol do obce, v ktorej žil kamarát zo školských čias. Zaparkovala som pred jeho úradom.
Pozriem na hodinky - ešte je pracovná doba. Stihnem ho!
Kráčam do budovy.
Aj sa ma pokúsila na vrátnici zablokovať pani, že zapísať sa a za akým účelom, občiansky preukaz predložiť atd. Rýchlym krokom som bežala k jeho kancelárii a stihla som povedať v behu, že "za starostom v súrnej veci", ona že "je v zasadačke, má krízovú povodňovú komisiu" ...
Tuším som ju aj presvedčila, že moja prítomnosť je urgentná zrovna tam:-)
Udýchaná som zastala pred dverami zasadačky.
Že 35 rokov! Figu borovú!
Tie zmizli ako šmahom prútika v tej chvíli ako som spoznala jeho hlas.
Je tam! Zaklopem, vyjde von, objímem ho, usmejem sa na neho a hneď zas odfrčím!
To bol môj plán narýchlo zosnovaný v mojej mysli.
Zaklopem.
Nič.
Zaklopem opäť. Už dôraznejšie a hlasnejšie.
Zas nič. Mĺkve a tiché ako to prvé.
Tretí pokus. Zaklopem a nečakám na tretie nič, otvorím dvere, skôr len tak poodchýlim. Ako prvé a jediné vidím rečnícky pult a jeho ...! Kamaráta zo školských čias, teraz starostu a predsedu povodňovej komisie.
Zbadal ma.
Zarazil sa len na chvíľu, mierne sa zamračiac, že kto si to opovážil vyrušovať.
Potom som zbadala v jeho očiach mierny údiv, pohľad mu na sekundu zmäkol ... pokračoval v dôraznom prejave o opatreniach na zmiernenie ďalších následkov potopy.
Spoznal ma po tých cca 35 rokoch?
Mala som o cca 15 kg viac, úplne iný účes ...
V sebe som nejako tak vnútorne cítila, že spoznal.
Čakala som pri aute na parkovisku ešte asi štvrťhodinku. Že vybehne, objímeme sa, to by bol dôkaz, že ma spoznal.
Nič ...
Naštartovala som a do večera sme došli domov.
Večer mi zvonil telefón.
Neznáme číslo.
Len tak ledabolo som sa ozvala, že: "Prosím ...?"
"Janka? Si to Ty?"
"Áno, ja. Som to ja. A Ty si to tiež Ty? "
A už to frčalo po starom. Ako vtedy pred 35 rokmi. Rehotali sme sa, pospomínali na staré časy, že " a pamätáš ...? Hej, pamätám. A Ty pamätáš? ..."
Rozlúčili sme sa, že sa čoskoro stretneme a porozprávame.
Odvtedy je to už nejakých 10 rokov.
Ani som sa ho nestihla spýtať ako zistil kontakt na mňa.
Čo som sa ho stihla spýtať bolo, že ako ma spoznal za tých pár sekúnd v mihu medzi dverami?
Že podľa usmiatych očí.
Tak tie si musím uchovať.
Nech mi ešte dlho slúžia ako poznávacie znamenie.
Ešte tých aspoň 25 rokov:-)
