Rúška nás prenasledovali kade-tade, radšej sme tam ani nechodili.
Tento rok sme si počas prázdnin nedoprali:
- kino 5 D ani žiadne iné
- vnútorné reštaurácie - nie, nie, nie!
- kúpaliská - nie, nie!
- hoplalandy nie - nie!
- detské ihriská nie, nie!
Aké prázdniny to boli?
Skvelé!
Trčali sme na záhrade a hľadali miestečko v tieni, potom sme sa počas horúčav vrhli na záhradnú sprchu a potom aj na vzdušnú hmlu novovybudovanú na záhrade.
Po večeroch, keď už bola tma, sme sa hrali na Elfov a iné bytosti, ktoré sa prebúdzajú v tme.
Vnúčatá mali z toho zážitok.
Nechcela som ich ani len slovom navádzať na niečo také akože korona.
Užívala som si s nimi tú radosť žitia bez výstrahy niečoho.
Smiali sme sa, vystrájali, všetko bolo ako keby nebolo.
Len potom obchod.
Babuše, ideme?
Musíme? Aj tu v tejto našej dedinke, kde o korone niet ani chýru, ani slychu?
Áno, aj tu.
Vošli sme s rúškami, tvárili sme sa o niečo vážnejšie ako inokedy.
Nepozdávalo sa nám to.
Kde to sme, naozaj na našom Slovensku?
Keď sme vychádzali z nášho obchodíku, mladšia vnučka zahlásila:
"Vy sa máte! Ty, babka aj s dedušom za chvíľu zomriete a tých rúšok sa zbavíte. A my tu s nimi budeme musieť žiť ďalej."
Ja jej na to: " Len si nemysli, že sa ich zbavíme. Bude zákon, že aj do truhly budú povinné a v nebi a pekle jak by dal. Rúška tu budú s nami či žiješ alebo nie."
Vnučka sa zatvárila tak po svojom, trochu nedôveryhodne: " Babka Janka, Ty zas kecáš ako vždy, ja Ti aj tak neverím!"
A to ma potešilo. Že mi neverí. Lebo ani ja sebe:-)
