Tradíciu 1. apríla poctivo dodržiavam a udržiavam.
Už keď boli deti malé, prilákala som ich hneď po zobudení k oknu: "Ahá, koľko nasypalo snehu!" a pod.
Fungovalo to pár rokov, ale potom prišlo obdobie, keď už mi na 1. apríla nikto nič neveril, aj keby to bola pravda pravdúca:)
Povymýšľala som už všetko, čo sa vymyslieť dalo aj nedalo, ale aj tak sa čaro prvoaprílového úžasu začalo vytrácať a fungovalo len tak nejako polovične.
Potom prišlo to najhoršie.
Keď sme už ostali v dome s mojím mužom len sami, v predvečer prvého apríla mi povedal: "Už si, prosím ťa, nič nevymýšľaj, už s tým prestaň, koniec srandičiek, vieš, že ja ti už na nič nenaletím a hlavne v deň, keď je prvého apríla".
"No tak dobre, keď myslíš..." - povzdychla som si a už sekundu po tom som presne vedela že čo a ako ...
Nebudem si nič vymýšľať, pôjdem na istotu!
A odvtedy, je to už najmenej 3 roky, platí, že čo si vymyslím ako prvoaprílový žartík, splní sa najneskôr do roka.
Každý deň ráno na prvého apríla mi môj muž povie "nesnaž sa, nenaletím ti, viem aký je dátum".
O chvíľu vybehnem z kotolne a zakričím: "Niečo tu tečie! Nemôže to byť z kotla?"
Môj muž pribehne, zistí, že nič netečie a ja poviem "to bol prvý apríl!!":)
Keď o pár mesiacov úplnou náhodou začal kotol tiecť, môj muž mi povedal, nech si nepletiem dátum, že nie je prvý apríl.
Ďalší rok mi povedal, že už celý deň nebude vnímať nič, čo poviem.
Pred obedom som zapla počítač a začala jasať a tešiť sa: "Jéééj, čo mi napísala dcéra, no to je supééér, budeme mať ďalšie vnúča!"
Môj muž úplne pozabudol aký je dátum a tešil sa rovnako ako ja.
A ja potom: "Prvý apríl, há há!!!!"
Až mi bolo ľúto ako som prestrelila, keď som videla reakciu toho môjho.
Presne o rok na prvého apríla k nám prišla návšteva.
"Chceme vám niečo povedať ...že budete mať ďalšie vnúča" - povedala nám dcéra
Veľmi som sa potešila, ale môj muž až tak nie.
Považoval to za ďalší prvoaprílový žartík:)
Uveril až keď sa už neuveriť nedalo:)
Ďalší rok ma tiež už najmenej 3 dni dopredu upozorňoval, že tento rok už fakt, ale fakt ani náhodou nenaletí a neuverí mi ani jediné slovo, ktoré vyslovím.
Jasnačka, že to všetko dopadlo podľa môjho scenára:)
Ráno som si akože zas prečítala mejl od dcéry. Tej druhej.
Že o 2 týždne nás zoznámi s niekým z ďalekého zahraničia a bude to blízky človek ...
Potom som s ňou (akože) telefonovala, všetko mi potvrdila, podrobnosti povedala atd...
Nakoniec môj muž uveril, že príde návšteva zo zámoria.
A ja že "prvý apríl!".
No a večer potom telefonovala dcéra, že objavila na nete našu rodinku v Južnej Amerike, o ktorej sme ani len netušili a že o 2 týždne príde na Slovensko a je to veľmi blízka rodinka ...
Síce mi to trošku vzalo reč, ale to, že môj muž sa po takmer 60 rokoch dozvedel, že má tak ďaleko niekoho tak veľmi príbuzne blízkeho, kto tu príde... no čo už so mnou? Je to pre mňa už úplne normálny prvoaprílový záväzok, že ani zajtra nemôžem ísť pod latku, ktorá sa mi tak nejako sama nechtiac podsunula ...:)
Už presne viem, čo si vymyslím!!!!
Už presne viem, že môj muž mi povie, že je to určite posledný krát, čo mi naletel.
No ale nie je.
Veď ešte mám zopár prvých aprílov pred sebou.
A keď sa mi začali tak nádherne plniť, kto by odolal? ... :)
