Ondro sa vyľakal. Jednak nemohol Jakuba vystáť, jednak sa mu Mara páčila. Cítil, že s ňou by si rozumel. Raz ho Mara pochválila, aké má pekné červené trenírky, a Ondro, aby jej spravil radosť, ich nosil tri mesiace v kuse. Nerád by Maru stratil, takže bola svadba. A nie hocijaká, ale o tej až nabudúce.
Za slobodna bol Ondro známou postavou. V dedine bol preslávený svojím nadmerným vercajkom, ale ženy sa pred ním po prvej skúsenosti schovávali. Ešteže tu bola Mara. Ondro mal chuť na babu denne aj viackrát, ale keď Mara nemohla, bolo zle. Ako vravím, u nás v dedine už nemal šancu, preto chodieval na bicykli do susednej dediny. Ale aj tam sa o chvíľu rozniesol chýr o jeho chobote. A keď jednu museli po "tom" lekári zašívať, mal do tej dediny zakázané vkročiť.
Ondro bol dobrák od kosti, ale keď dlhšie nemal babu, bol nervózny, do každého zapáral a vyvolával konflikty. Myslím, že by to vsunul aj do ozónovej diery, len aby utíšil svoj apetít.
Aj vtedy, bolo to koncom jari, Ondro sedel v krčme a každému bolo jasné, že pôsti. Lial do seba jeden poldecák za druhým, zalieval to pivom a my sme vedeli, čo bude nasledovať - príbehy z jeho mladosti. Poznali sme ich už naspamäť, ale nikto sa neodvážil Ondra prerušiť. Ondro mal ťažké detstvo. Keď bol ešte malý chlapec, jeho rodičia sa často sťahovali. Ale Ondro ich stále vystopoval. Pri vyprávaní mu tiekli dolu zarastenou tvárou slzy ako hrachy a my sme pre istotu plakali s ním.
Ten večer zastavil vonku autobus a do krčmy vošli piati mládenci. Boli to takí zelenáči, neviem, či už mali po vojenčine. Objednali si pri výčape malinovky a nejaké keksy. Keď to Ondro začul, dopil pivo na ex a zakričal k výčapu. "Hej, ciciaci, cukráreň je na druhom konci, toto tu je pre chlapov." Najmenší z nich sa otočil k Ondrovi a spýtal sa: Niečo sa ti nepáči, starec?
Celá krčma stíchla, až muchy bolo počuť bzučať okolo lustra. Toto by si z tunajších nikto nedovolil Ondrovi povedať. Ondro bol vychýrený silák, o čo mal menej rozumu, o to mal viac svalov. Veď stromy rúbať, to nie je hocičo.
A tu sa mu taký mliečniak, čo ho od zeme sotva bolo vidno, postavil. Ondro zbledol, zaťal päste, odstrčil stôl. Vedeli sme, čo príde, a veľmi sme sa preľakli. Veď ak udrie to mláďa, určite ho prizabije.
"Počuj, zasran, ak ti jednu zavalaším, tak si hlavu pod pazuchou odnesieš. A keď ťa kopnem do riti, do konca života sa nevyserieš! To ti garantujem."
"Ale netáraj, starec, nemáš na to. Zalez do kanála a neotravuj." Povedalo to ucho a ešte ďoblo Ondra prstom do pŕs.
Pohár pretiekol.
Ondro sa tak rozohnal, až nám všetkým zhasli cigarety, a udrel. Namôjveru, ak by ho trafil, má na krku vraždu. Ale netrafil. Mladík sa šikovne uhol a Ondro vletel medzi stoly. VIackrát sa ho pokúsil udrieť, ale mládenec sa vždy šikovne uhol a ešte sa mu aj bezočivo smial do ksichtu.
A potom sa to stalo.
Ten holobriadok mu tresol po papuli, ale takú, že aj mňa to zabolelo. Prvý úder Ondro ešte statočne odvrátil tvárou, aj druhý, ale po treťom už padol ako podťatý. Zobral tri stoly aj so stoličkami a vystrel sa na zemi, aký bol veľký. Čosi som si pamätal z náboženstva, ako Dávid premohol Goliáša, ale ten ho, tuším, skalou tresol do čela. Ale toto? Holou rukou! Keby som na vlastné oči nevidel, neuverím.
Chlapci dopili malinovky, prekročili Ondra, pekne pozdravili a odišli. Vyzrel som cez okno a čítam nápis na autobuse - TJ DUBNICA nad VÁHOM. Vedľa nápisu boli namaľované také čudné rukavice.
Dnes už aj Ondro vie, že boli boxerské.
