Bol to také dobráčisko, neustále sa usmieval a ku každému bol veľmi zdvorilý. Po meste chodil výlučne v hnedých teplákoch a na hlave nosil hnedú baretku. Asi takú, ako mal Bolek v jednom filme od V. Chytilovej. Pod teplákmi si musíme predstaviť plantavý, roztľapkaný kus odevu, kdeže také parádne, aké dnes možno kúpiť. V ruke neodmysliteľná vyšúchaná aktovka, určite ešte z jeho školských liet, v nej termoska s čajom a igelitové vrecúško plné, plnučičké všakovavých liekov. Od výmyslu sveta. Miloš bol podľa viacerých hypochonder, ale jeho predčasná smrť túto domnienku vyvrátila.
Miloško patril ku koloritu mesta tak ako k nemu patrili ošúchané fasády domov na hlavnej. Sem totiž každý deň viedla jeho cesta, tu mal vyárendovanú svoju lavičku, na ktorú sa nikto z domácich neopovážil sadnúť.
Občas ho bolo možné uvidieť aj v mestskom parku. Lučenec mal v tom čase jeden z najkrajších parkov na Slovensku - uprostred hustého lesa malebný rybník s plávajúcimi labuťami, všade naokolo povysádzané kvety, aké si len viete predstaviť. A sem zvykol Miloš zájsť, aby nakŕmil labute a aby sa s nimi mohol porozprávať. Bol to dojímavý pohľad, blázon v teplákoch kŕmiaci ušľachtilé vtáky.
Ale on nebol blázon. Bol to veľmi vzdelaný človek, neviem, či v tej dobe sa mu niekto s vedomosťami u nás vyrovnal. Veď sa aj povrávalo, že mu z toľkého učenia strelilo v palici.
Vždy keď prišiel na hlavnú, na svoju lavičku, odohral sa ten istý rituál - chlap v teplákoch a barete, či už bol vonku mráz, alebo neznesiteľné teplo, si sadá na lavičku, so širokým úsmevom odpovedá na pozdravy okoloidúcich, lebo Miloša poznal každý a každý ho mal aj rád. Potom vytiahol z aktovky termosku s čajom, nasypal si do dlane za hrsť liekov a šup s tým do úst. Zapil to čajom, termosku odložil do tašky a vytiahol z nej kopu rôznych časopisov. Vzal do ruky ceruzku a čosi do tých časopisoval písal.
A to bol signál pre nás deti (ja som mal vtedy 14 rokov) - kŕdeľ decák sa zhŕkol okolo Miloša a on akoby len na túto chvíľu čakal... Mal veľmi rád deti, možno preto, že sám mal dušu dieťaťa.
Miloš lúštil krížovky a najmä hádanky. A veľmi ochotne nám vysvetľoval, ako sa také hádanky lúštia.
A mne sa tie hádanky veľmi zapáčili. Fantastická hra so slovami, kúzlenie so slovíčkami, aké som dovtedy nikde nevidel. Miloš patril v tej dobe k najlepším autorom a riešiteľom na Slovensku, ale i v Čechách.
Raz som sa ho spýtal, či by som nemohol niekedy k nemu zájsť domov, keďže ma tie hádanky veľmi upútali a chcel by som o nich vedieť viac. To ste mali vidieť, ako sa mu rozžiarila tá detsky vyzerajúca tvár, ušetrená čo i len náznaku akéhosi ochlpenia.
Miloš býval v staršom dome so svojou matkou, veľmi príjemnou paňou. Jej aristokratické spôsoby dávali tušiť, z akého rodu pochádzajú. Byt mali zariadený veľmi starosvetsky a normálne bolo cítiť vôňu zašlých lepších časov. Miloš mal ešte staršieho brata, bol to veľký papaláš a nie veľmi sa k Milošovi hlásil. Akoby sa zaňho hanbil.
Miloš ma zaviedol do svojej izby a mne sa takmer podlomili kolená. Celá izba bola založená knihami, od podlahy až po plafón, boli všade, nenašli ste miestečko, kde by nejaká kniha neležala. Kam sa len človek pozrel, uvidel knihy. Ale aké to boli knihy! Nedočkavo som ich bral do ruky, jednu za druhou, ale veľa mi nehovorili. Boli písané buď po latinsky, alebo grécky. Miloš miloval antické umenie a vedel o starých Grékoch a Rimanoch pútavo rozprávať. Ovládal šesť jazykov, bol to polyglot na pohľadanie. Samozrejme, mal tam aj slovenské a české knihy, ktoré som si potom od neho požičiaval.
Kým som si prezeral tie vzácne knihy, Miloš usadol za klavír a začal prekrásne hrať. Teraz, s odstupom rokov, si vybavujem ten obraz - človek v teplákoch a baretke sedí za klavírom a hrá Čajkovského D-dur či Debussyho etudy. Myslím, že Menzel i Hřebejk by po takom námete skočili bez váhania.
S Milošom sme sa stali veľkí kamaráti, a keď som odišiel do školy do Košíc, pravidelne sme si vymieňali korešpodenčné lístky. Mal som 16 rokov, keď mi Krížovkár a hádankár uverejnil prvú hádanku a v 17. som vyhral svoju prvú autorskú súťaž. Miloš sa z mojich úspechov tešil hádam viac, ako ja sám. Vynášal ma do neba a hovoril o genialite. Ja som ale vedel, že ak je niekto géniom, tak je to on. Taký vzdelaný človek a taký čudák sa z neho stal. Bože, aký je len ten svet zmotaný!
Zrazu sa mi Miloš odmlčal, neodpísal mi na list, nevedel som, čo sa stalo, telefón nemali....Ale zavolal mi môj otec, že Miloš zomrel. Nevydržalo srdiečko.
Nikdy som sa ho nespýtal, koľko má rokov, preto som bol veľmi prekvapený, keď som sa na pohrebe dozvedel, že mal "už" 50. Vďaka jeho milej detskej tvári, som mu hádal okolo tridsiatky.
O mesiac priniesol časopis Lišiak, nástupca Krížovkára a hádankára oznam v čiernom ráme:
Nádejný víťaz Turnaja 1973, dlhoročný autor a riešiteľ, Miloš Lociga, náhle zomrel dňa 28.12. 1973.
Suchý tex, ktorý mi vohnal slzy do očí, hoci už vtedy nebola tá správa pre mňa nová.
Miloš Lociga sa veľkou mierou pričinil o rozvoj hádanky na Slovensku. A nemohol som si naňho nespomenúť, keď som pred pár dňami preberal pohár pre Majstra Slovenska.
Česť Tvojej pamiatke!
